OurStories.cz ~ naše povídky » A Beautiful Lie - 24. kapitola

09.07.2011 (17:00) • Euriphia • • komentováno 0× • zobrazeno 621×

Nedokázal som sa na nič sústrediť. Niečo sa so mnou dialo. Nikdy som sa takto necítil. Inokedy som nemal problém s tým, čo som robil, ale teraz... Robil som jednu chybu za druhou. Išlo to so mnou dolu vodou. Nech som robil čokoľvek, myslel som na ňu.

Otvoril som dvere do spálne, kde ma čakalo obrovské prekvapenie. V strede izby stál Jeronimus. Nevedel som, čo to znamená, nikdy predtým nebol u mňa doma. Nebol u nikoho doma. Ostal som zarazene stáť vo dverách.

„Nepôjdeš ďalej?“ spýtal sa ma. Rýchlo som sa spamätal, nasadil som kamennú tvár a vybral som sa smerom k nemu. Pokľakol som si pred ním.

„To nie je nutné. Toto nie je oficiálna návšteva, prišiel som prebrať naše súkromné záležitosti.“

„Myslíš tým...“

„Tú tmavovlásku,“ dokončil za mňa. „Kaitlyn.“

„Pracujem na tom,“ povedal som mu.

„No to som si všimol. Vieš, začal som pochybovať o tom, či to zvládneš.“ Nechcel som ho prerušovať, aj tak by bola obhajoba zbytočná. Určite toho vie dosť na to, aby pochopil, čo sa deje. „Ona musí zomrieť, Blake, pochop to. To, čo momentálne robíš, je úplne zbytočné. Trochu som ťa sledoval. Nemá zmysel pokúsiť sa ju zachrániť. Nepodarí sa ti to. Nezbližuj sa s ňou, bolo by najlepšie, keby si to, čo sa jej stalo, využil vo svoj prospech. Keby si sa s ňou iba zahrával, zabával sa, tak dobre, ale ako vidím, ty chceš viac. A to je neprípustné. Mal by si to ukončiť čo najskôr. Ak to nezvládneš, tak si môžem nájsť niekoho iného, ale to by znamenalo, že teba už nepotrebujem...“

„Ja to zvládnem,“ snažil som sa ho presvedčiť. Myslel som si, že bude jednoduché vzoprieť sa mu, ale mýlil som sa. Nedomyslel som to.

„V to dúfam. Ale aby som ťa prinútil, aby si niečo spravil, dávam ti pol roka. Potom si skončil.“ Nie. To je strašne málo.

„Daj mi rok. Sľubujem ti, že potom to spravím. Potrebujem čas.“

„Čas na čo?“ opýtal sa. Rozmýšľal som, ako by som mal odpovedať. Potom mi niečo napadlo.

„Čas na pobavenie,“ odpovedal som.

„Fajn, ale nech sa to neodrazí na tvojej práci. Rob si s ňou, čo chceš. Ale nezabudni, ako sa to skončí,“ pripomenul mi. Vybral sa smerom k dverám, no zrazu zastavil a obrátil sa späť ku mne. „Tie ilúzie fungujú. Len som chcel vedieť, kam by si až zašiel. Už ťa nebudem kontrolovať, budem ti veriť. Užívaj si, kým môžeš. No pamätaj, že dobrovoľne sa ti nikdy nepodvolí. A ešte jedna vec. Nesnaž sa ma podviesť. Som omnoho silnejší, nemáš šancu poraziť ma. Sprav všetko, čo ti vravím a potom sa ti splní, po čom túžiš. Staneš sa Adalidom. Aj tak sa už chystám skončiť, chcem si užívať normálny život.

Mimochodom, skúšky pre nováčikov začínajú v apríli, príprava bude v máji až júli a definitívny výber bude v auguste. Tento rok to vidím tak na desať percentnú úspešnosť. Je to bieda, ale myslím, že Sebastian to zvládne. Je silný, odhodlaný, sebavedomý a zabíjanie mu nerobí žiaden problém. Presne tak má vyzerať každý náš „zamestnanec“. Aj ty si bol taký. Tak mi povedz, kedy sa to zmenilo?“ S týmito slovami odišiel.

Mal som o čom premýšľať. Všetko sa komplikovalo. Už to nevyzeralo tak optimisticky ako pred pár mesiacmi. Veril som, že ju môžem zachrániť. Ale teraz o tom pochybujem. Aj keby som sa pokúsil Jeronimovi vzoprieť, aká by bola šanca, že vyhrám? Alebo že prežijem? Neviem či môžem veriť tomu, čo mi povedal. Nebude ma kontrolovať. Ale čo ak to je pasca? Neviem odhadnúť, čo spraví.

Vstúpil som do jej izby. Vždy, keď som za ňou chodil, som si vyberal čas, keď nebol nikto doma. Bolo to samozrejme hlavne preto, aby ma náhodou nikto nevidel, ale aj preto, aby som ju mohol strážiť. Aby bola v bezpečí. Cítil som sa lepšie, keď som bol pri nej. Mal som istotu, že sa jej nič nestane.

„Ahoj,“ pozdravil som ju. Tak veľmi by som chcel, aby ma odzdravila späť. No moje želanie sa nesplnilo. Sadol som si k nej a chytil som jej ruku do svojich dlaní. Vedel som, kam ju dnes vo svojich predstavách zoberiem. Do Paríža. A aj keď je začiatok apríla, v našom Paríži bude snežiť.

Prechádzali sme Parížom smerom k Eiffelovej veži, na vlasy nám dopadávali snehové vločky. Kráčali sme vedľa seba, medzi nami bol priestor, ktorý ako keby znázorňoval priepasť. No odrazu zanikla, Kaitlyn ma chytila za ruku a ja som ju stisol pevnejšie, aby mi nevykĺzla. Kaitlyn sa na mňa pozrela a usmiala sa. Ja som jej úsmev opätoval. Rukou som jej prehrabol vlasy, Kaitlyn mi z nosa zotrela vločku, ktorá sa pomaly začala roztápať. Potom mi obmotala ruky okolo krku. Nemusela sa načahovať, teraz keď mala obuté kožené čižmičky na podpätku, bola skoro tak vysoká ako ja. Hľadeli sme si do očí, nevnímali sme ľudí, ktorí chodili okolo nás. Nič sme nevraveli, čas pre nás prestal existovať. Vlastne, veď sa to v skutočnosti ani nedialo. Ale o to nešlo. Boli sme tu a boli sme spolu. A hlavné bolo, že do tejto ilúzie nám nikto nezasahoval.

„Nikdy predtým som nebola v Paríži. Je to tu naozaj krásne. Si úžasný,“ povedala mi a potom ma pobozkala. Neviem, či tým len chcela vyjadriť svoju vďačnosť alebo to malo znamenať niečo viac. Rozmýšľal som, či jej mám povedať, čo sa stalo. Nakoniec som sa rozhodol, že jej nepoviem, že je v kóme a nie je isté, či sa prebudí. Nechcel som kaziť tento okamih.

„Som rád, že sa ti tu páči. No pre mňa nie je dôležité, že sme tu, ale to, že som s tebou.“ Tvárila sa, že to nepočula. Radšej zmenila tému.

„Ty si tu už bol?“ opýtala sa ma, keď si obzerala okolie. Potom sa znova zamerala na mňa a čakala na moju odpoveď. Na chvíľu som sa zamyslel. Spomenul som si na svoj predošlý život, no Kaitlynine prenikavé čierne oči upriamené na mňa ma donútili vrátiť sa do súčasnosti.

„Hej, býval som tu. Ale vtedy tu ešte Eiffelovka nebola. No bolo to krásne. Býval to môj domov. Teraz už nemám domov,“ povedal som úprimne. Bola to pravda. V skutočnosti nemám nič. Kaitlyn si všimla môj nostalgický pohľad. Chytila ma za bradu a uprene na mňa hľadela.

„No tak. Nemysli na to. Sme tu a teraz. Zabudni na minulosť, nerozmýšľaj nad budúcnosťou, momentálne existuje iba súčasnosť.“ Pustila moju ruku a prešla niekoľko metrov smerom k lavičke, potom si na ňu sadla. Čakala, čo spravím. Chvíľu som tam ešte stál, potom som sa z ničoho nič ocitol vedľa nej. No ju to neprekvapilo, nezľakla sa.

„Nechcem, aby si trpel,“ povedala mi tichým hláskom. „Mám ťa rada, Blake.“ Bolo mi jasné, čo tým chce povedať. No nechcel som, aby pokračovala. Nechcem, aby ma ľutovala.

„Pššt,“ položil som jej prst na ústa. „Toto nechcem počuť. Ja viem, že s tebou nikdy v skutočnosti nebudem, tak si to chcem užiť aspoň týmto spôsobom.“ Neuvedomil som si, že som jej povedal aj to, čo som nechcel. Ona si to všimla.

„Čo myslíš tým v skutočnosti?“

„Nechcel som ti to povedať, ale asi by si to mala vedieť. Toto nie je realita. Všetko je to iba ilúzia, moja predstava. V skutočnosti nie sme v Paríži, si v kóme, ležíš na posteli vo svojej izbe a sedím vedľa teba. Je mi to ľúto. Chcel by som, aby to bolo skutočné, ale nie je.“ Kaitlyn sa na mňa zmätene pozrela.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa. Nemalo zmysel klamať. Aj tak je pravdepodobné, že si nič nebude pamätať. Takže v ďalšej ilúzii to bude všetko prebiehať odznova. Ale na tom nezáleží. Hlavne, že to funguje. Kým žije, mám šancu.

„Spomínaš si na tú nehodu so Sebastianom?“ Najprv na mňa nechápavo pozerala, ale potom prikývla. „Pravdepodobne to bolo vážnejšie, ako sa na prvý pohľad zdalo. A potom sa ešte aj niečo skomplikovalo.“

„Ako je možné, že sa mi môžeš dostať do hlavy, keď som v kóme?“

„Asi to funguje podobne, ako keď spíš.“

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ Bál som sa, čo chce vedieť. Myslel, že to bude nejaká zákerná otázka, ale nie. Nešlo o mňa. Odpoveďou na túto otázku som nemal čo stratiť. Práve naopak.

„Chodí za mnou Mark?“

„Nebudem ti klamať. Spočiatku za tebou chodieval dosť často, no teraz už nechodieva vôbec. Myslím, že sa už zmieril so životom bez teba. Neráta s tým, že sa prebudíš,“ povedal som úprimne.

„Možno sa ani nezobudím.“ Striasla sa od zimy. Vyzliekol som si čierny kabát a prehodil som jej ho cez chrbát. Načiahla sa za ním, aby si ho upravila a vtedy sa naše ruky dotkli. Našimi telami prebehol elektrický prúd. Pousmial som sa a vrátil som sa k téme.

„Ja ti verím. Ty sa nevzdáš.“ Môj hlas neznel smutne, skôr presvedčivo.

„Ďakujem ti.“ Potom sa znova zahľadela do diaľky. Prišiel čas na ďalšiu nepríjemnú otázku. Bol som si istý, že bude znova o Markovi. Milovala ho a nechcela ho stratiť. Už sa to raz stalo a tentoraz by to už asi bolo navždy. „Má niekoho?“

„Oficiálne nie, ale...“ začal som, ale Kaitlyn ma prerušila.

„Nechcem to počuť. Nezazlievam mu to, veď spolu nechodíme. No už sa o ňom nebavme. Povedal si, že si to chceš užiť. Aj ja. Neviem, či sa ešte niekedy uvidíme. Či už v ilúziách alebo v skutočnosti. No tak poď.“ Postavila sa a ťahala ma za sebou. Stáli sme pod Eiffelovkou a ona sa pozrela nahor. „Zospodu to nie je až také romantické, ale nevadí,“ povedala a z ničoho nič ma pobozkala. „Ty ovládaš túto ilúziu, však?“ Nevedel som, kam tým mieri. Zamračil som sa, no ona sa iba usmiala.

„Áno,“ povedal som s malým zaváhaním.

„Neboj sa, len som zvedavá, či by si to tu mohol trochu pozmeniť. Niežeby sa mi to tu nepáčilo, je to naozaj nádherné, ide len o to, že keď to nie je skutočné, tak by sme to mohli využiť,“ hovorila nadšene.

„Iste. A máš na mysli niečo konkrétne?“

„Čo ja viem, tak napríklad, čo keby namiesto snehu padali kvety.“ Pri tom nápade som sa pousmial. Zavrel som oči a keď som ich znova otvoril, želanie sa splnilo. Chytil som do ruky nerozkvitnutý tulipán a podal jej ho. V okamihu, keď ho prijala, sa tulipán roztvoril, čo jej vyčarovalo úsmev na tvári.

„Ďakujem,“ povedala. Potom ma znova pobozkala, no jej výraz sa zmenil. „Mohla by som ťa ešte o niečo požiadať?“ opýtala sa. „Ale nenahnevaj sa, prosím  ťa,“ dodala vzápätí. Nevedel som, čo také strašné by to mohlo byť.

„Môžeš. Nech je to čokoľvek, ak ti to dokážem splniť, urobím to.“ Zhlboka sa nadýchla a potom spustila.

„Chcela by som, aby tu bol Lec.“ Cítil som sa, ako by ma do hrude zasiahol meč. Načo to bolo všetko dobré? Prečo som tak riskoval? Načo bola dobrá jeho smrť? Vždy budem posledný. Za Lecom aj za Markom. Iba oni dvaja medzi sebou súperili, ja som už dávno prehral.

Pokúsil som sa spamätať, predsa som jej to sľúbil. Spravím to. No bude to náročnejšie, keďže je mŕtvy. Nemôže robiť vlastné rozhodnutia. V tejto ilúzii môže byť prítomný iba fyzicky, o ostatnom budem rozhodovať ja. Kaitlyn perami naznačila slovo prepáč. Pousmial som sa, ale vo vnútri ma to zraňovalo. Nikdy ma nikto tak nezraňoval. Proti tomuto je fyzická bolesť nič.

Zmenil som prostredie. Už sme neboli v Paríži, nie, Paríž je moje mesto, nie jeho. Teraz sme sa nachádzali opäť v San Franciscu. Naposledy som sa na ňu pozrel, ona mi pohľad opätovala, potom som opustil túto ilúziu. Namiesto mňa sa tam zjavil Lec. No zrazu všetka tá bolesť v mojom vnútri zmizla. Bolo to v okamihu, keď sa naňho pozrela. Ten jej pohľad... Tá radosť, šťastie. Vrhla sa naňho a mňa uspokojovala iba myšlienka, že je šťastná. Aj keď to nie je naozaj.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek A Beautiful Lie - 24. kapitola: