OurStories.cz ~ naše povídky » A Beautiful Lie - 12. kapitola

15.03.2011 (15:00) • Euriphia • • komentováno 2× • zobrazeno 931×

Niekoľko nasledujúcich týždňov ma prenasledovala smola. Mala som problémy v škole, zmizlo mi auto, dokonca aj môj vzťah s Lecom ochladol. Zdalo sa mi, že sa mi vyhýba. Nezdvíhal telefón alebo ak ho aj zdvihol, nemal chuť sa so mnou baviť. Neviem, prečo sa to všetko dialo. Všetko, čo som mala, sa rúcalo.

Mávala som nočné mory. Síce bola každá iná, ale podstata tých snov bola vždy rovnaká. Vždy to bolo o mne a Markovi. Akoby mi tie sny chceli naznačiť, aby som s ním nebola. No, ja to nechcem ukončiť. Keď som s ním, tak mi nič nechýba. A on ma chápe. Vo všetkom. No myslím si,  že čím častejšie sa s Markom stretávam, tým horšie to je.

Keď idem po meste, mám pocit, že tam nie som sama. Nemyslím tým, že je okolo mňa plno iných ľudí, ale to, že sa na mňa neustále niekto pozerá. Nielen to. On ma sleduje. Jeho pohľad má páli ako oheň.

Samozrejme, nemala som na to žiaden dôkaz. Všetko to boli iba moje pocity a podozrenia. Vravela som si, že si to iba nahováram, no jedného dňa som pochopila, že sa to skutočne deje.

Dostala som odkaz. Dal mi ho nejaký muž, ktorého som nikdy predtým nevidela. Znel takto: Pripraviť ťa o všetko, čo máš, je pre mňa také jednoduché, ako pre teba podvádzať Leca s Markom. Po jeho prečítaní mi boli jasné dve veci. Bol od Blakea. A toho muža už nikdy neuvidím, pretože poznám až príliš dobre Blakeov spôsob zaobchádzania s podriadenými.

Prečo mi to robí? Je predsa moja vec, čo robím a s kým to robím. Bojím sa, čoho všetkého je schopný. Myslím, že rozbitie môjho vzťahu s Lecom by bolo to najmenej. Ale čo ak niekoho zabije? Neznášam ho.

„Toto si chcel? Aby som ťa nenávidela? Tak mi už konečne daj pokoj!“ zakričala som do prázdna.

Bola som zúfalá a mala som strach. Chcela som ísť za Markom, ale nemyslím si, že by to dopadlo dobre. Mohlo by to mať katastrofálny výsledok, a tým nemyslím, že by sme sa spolu vyspali. Radšej som sa rozhodla, že pôjdem k Lecovi. Potrebujem si s ním niečo vyjasniť.

Išla som v otcovom aute, pretože to moje sa ešte stále nenašlo, a keďže jeho „krádež“ má na svedomí Blake, nevráti sa mi skôr, ako to on bude chcieť. Našťastie otec je preč, takže si ani nevšimne, že som si požičala jeho auto.

Rozmýšľala som, či bude Lec prekvapený, keď ma zbadá. Otázka je, či ma vôbec pustí dovnútra. Vraj na mňa nemá čas. Možno si niekoho našiel a podvádza ma. No asi by bolo nespravodlivé súdiť ho, keďže ja robím to isté. Ale nechcela som, aby sa náš vzťah skončil. To, že v poslednej dobe všetky naše rozhovory končia hádkou, predsa nemusí nič neznamenať. Možno len máme zlé obdobie. Každý ho predsa niekedy máva.

Prišla som tam a zazvonila som na zvonček. Najprv to vyzeralo, že nikto nie je doma, ale napokon sa dvere otvorili a stál v nich Lec.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa prekvapene.

„Ahoj,“ pozdravila som ho. „Aj ja ťa rada vidím,“ povedala som mu ironicky.

„Nemám čas,“ poznamenal stroho.

„To som si všimla. Povieš mi konečne, čo sa deje?“ žiadala som vysvetlenie.

„Nič,“ odvetil, no ja som vedela, že sa za tým slovom skrývalo omnoho viac.

„Takže toto je koniec?“ spýtala som sa otvorene.

„Ja... neviem.“ Niečo sa v ňom zlomilo, pretože zrazu už nebol nervózny, vystresovaný. V jeho očiach sa zrkadlil smútok a bezmocnosť. „Poď dovnútra,“ povedal mi.

Sadli sme si na gauč. Všimla som si, že všade boli škatule a okolo neporiadok.

„Niekto sa sťahuje?“ spýtala som sa. Dúfala som, že odpoveď bude nie.

„Vlastne áno. Rodičia sa rozvádzajú. Otec zostáva tu a mama odchádza k sestre do Wisconsinu,“ povedal skleslo. Takže toto je dôvod jeho divného správania.

„A ty?“ zaujímala som sa.

„Mama chce, aby som išiel s ňou, ale... ešte som sa nerozhodol,“ priznal a chytil si hlavu do dlaní. Objala som ho. Chvíľu sme nič nehovorili, hľadala som vhodné slová, aby som ho presvedčila, nech neodchádza.

„Prosím, zostaň tu. So mnou. Milujem ťa a pomôžem ti to prekonať. Nemusí to byť také hrozné. Pozri sa na to z tej lepšej stránky,“ snažila som sa ho utešiť, ale moje slová mali úplne opačný efekt.

„Z akej lepšej stránky, Kaitlyn?“ opýtal sa nazlostene. Vstal a začal sa prechádzať po miestnosti. „Ty si naozaj myslíš, že je to také jednoduché? Nemáš ani poňatia o tom, čo prežívam. Tvoj život je dokonalý. Nikdy si nemusela riešiť niečo takéto. Tvoji rodičia sú spolu, máš priateľov, peniaze, slávu. Vždy dostaneš všetko, čo chceš. Zamyslela si sa niekedy nad tým, aké máš šťastie?

Ja som bol doteraz tiež šťastný, ale... zmenilo sa to. Nikdy som si nemyslel, že sa to môže stať. Veď sú spolu vyše dvadsať rokov.“ Celé sa to obrátilo proti mne. Musela som ho prerušiť.

„Možno to nemusí byť koniec. Možno sa to vyrieši. Veď kto by sa po takom dlhom čase rozvádzal. Stratili by dvadsať rokov pre nič?“ Znova som to pokazila.

„Chceš tým povedať, že ak sa rozvedú, bol to stratený čas? Takže aj ja som súčasťou toho strateného času? To ti veľmi pekne ďakujem. Naozaj si mi pomohla. Teraz už odíď,“ povedal mi chladne. Snažila som sa to napraviť.

„Prepáč, naozaj ma mrzí všetko, čo som povedala. Ja len... nie som typ človeka, ktorý dokáže utešiť. Prepáč.“ Pokúsila som sa ho pobozkať, ale on ma odmietol. To sa ešte nikdy nestalo.

„Toto naozaj nemá cenu. Odíď, prosím,“ povedal už milším hlasom.

„Daj mi ešte jednu šancu. Sľubujem, že už to nepokazím. Chápem, že to máš ťažké a máš pravdu, ja som nikdy nič podobné nezažila. Ale naozaj si myslíš, že mám všetko? A že som šťastná?“

„A nie si?“

„Nebola som, kým som nestretla teba,“ vysvetlila som mu. „Bez teba by som bola troska,“ povedala som mu úprimne.

„V tom sa mýliš. Za ten čas, čo sme spolu, som ťa dosť dobre spoznal. A viem, že aj keby sme sa nikdy nestretli, ty by si to prekonala. Vždy sa nájde niekto, kto by s tebou chcel byť. Pozri sa na seba. Si pekná, múdra, bohatá.“ Trpela som pri každom jeho slove. Znelo to, akoby ma vyvyšoval nad ostatných. „Jediná tvoja chyba je sebeckosť. Ale táto vlastnosť sa stratí pri tom ostatnom.“

„Myslíš si, že som sebecká? Že myslím iba na seba a na ostatných mi vôbec nezáleží?“ spýtala som sa nešťastne.

„Povedz mi pravdu. Ak by si bola v nejakej krízovej situácii,  s najlepším priateľom, a jeden z vás by musel zomrieť, aby sa ten druhý zachránil, obetovala by si sa?“ Svoju otázku myslel celkom vážne a ja som bola zaskočená tým, že sa ma na to vôbec pýta a zároveň zmätená, pretože som netušila, ako mám odpovedať.

Ak by som mu povedala, že by som sa v takom prípade obetovala pre toho druhého, klamala by som. Ale on by bol radšej, keby som sa tak rozhodla. Ale chce počuť pravdu. A ja veľmi dobre viem, ako by som sa v takej situácii zachovala. Povedala som to Blakeovi a odvtedy sa to nezmenilo. Áno, som sebec, egoista a neviem, čo ešte. Som strašný človek. Bezohľadný. Nezáleží mi na citoch iných, je mi jedno, komu svojimi rozhodnutiami ublížim. Alyson som odsudzovala za to, čo teraz robím ja jej. A ona to ani len netuší. Rozplakala som sa a roztraseným hlasom som mu odpovedala:

„Nie. Nikdy by som sa nedokázala pre niekoho obetovať.“ Moje slzy dopadali na jeho gauč. Cítila som sa strašne. Najradšej by som odtiaľto zmizla. Postavila som sa a chcela som ísť k dverám, keď ma Lec chytil za ruku a pritiahol si ma k sebe. Nedovolil mi odísť. Hladil ma po vlasoch a ja som mu plakala do trička.

„Aj tak ťa milujem. Dokážeš si priznať chybu, aj keď je to pre teba ťažké. Viem, že nie si dokonalá. Nikto nie je dokonalý. Ale si čestná a neklameš mi. To si veľmi vážim.“ Po týchto slovách mi bolo ešte horšie. Keby len vedel... nie, nemal by to vedieť. Nechcem ho raniť.

„Prosím, zostať,“ žiadala som ho, aby neodišiel. Na chvíľu sa pozrel mimo, ale potom ma pobozkal.

„Zostanem. Mám tu priateľov a si tu ty. Navyše, nemám rád tetu Phoebe. A aj keď ten rozvod teraz beriem tragicky, až priveľmi, viem, že to prekonám. Chce to len čas.“ Usmial sa na mňa a ja som vedela, že kríza je zažehnaná. A dúfam, že už žiadnu ďalšiu mať nebudeme.

„Musím ísť,“ povedala som po asi dvoch hodinách.

„Už?“ spýtal sa. Skočila som do kúpeľne, aby som sa trochu upravila.

„Mám ešte spraviť nejakú prácu do školy a navyše nechcem, aby nás tu vaši načapali,“ zakričala som naňho.

„Nemusíš kričať, ja som tu,“ zašepkal mi do ucha. Zľakla som sa, netušila som, že stojí za mnou. On sa iba usmieval. Pritlačil ma k stene a začal ma bozkávať.

„Ale takto naozaj neodídem,“ namietala som.

„Veď ja ťa nevyháňam.“ Počula som, ako mi vo vedľajšej izbe zvoní mobil. Rozbehla som sa tam. No keď som si všimla, že mi volá Mark, zrušila som to.

„Kto to bol?“ opýtal sa ma Lec nenútene, no so záujmom.

„Nikto.“ Usmiala som sa.

„Fajn. Čo robíš večer?“

„Neviem. Prečo?“

„Príď večer na naše miesto,“ povedal mi.

„To má byť rande?“ opýtala som sa.

„Keď chceš...“

„Tak o ôsmej na pláži.“ Naposledy som ho pobozkala a potom som odišla.

Cestou domov sa mi niekoľkokrát pokúšal dovolať Mark. Nezdvíhala som mu to. Chcela som naspäť svoje auto. Aj keď nemám žiadnu záruku, že keď sa nejakú dobu nebudem s Markom stretávať, tak ho dostanem späť. Ale to nebol jediný dôvod, prečo som ho ignorovala. Nechcela som to robiť. Čo také mi Lec spravil, že ho podvádzam? Nezaslúži si, aby som sa k nemu správala čestne?

Večer som sa nachystala na rande. Veľa som rozmýšľala a prišla som na to, že sa musím rozhodnúť. Môžem byť iba s jedným. Nezaslúžia si, aby som sa k nim takto správala. Ani Lec ani Mark. Utekám od jedného k druhému. Preboha, veď ja mám iba 16, prečo sa takto správam? Mala by som si ujasniť, čo ku ktorému cítim. Viem, že Marka milujem. Ale Leca tiež. No to, čo cítim, keď som s Markom sa nedá s ničím porovnávať.

Z auta som vystúpila niekoľko metrov od pláže. Ako som kráčala po piesku, spomenula som si na deň spred niekoľkých mesiacov, keď som sa chcela utopiť. Prečo som to chcela spraviť? Kvôli tomu, že sa Mark so mnou rozišiel? A čo ak to urobí znova... Teda, nemyslím rozchod, pretože spolu nechodíme, ale čo ak sa už so mnou nebude chcieť stretávať. Urobím to opäť? Cítila som sa taká zraniteľná.

Nie, takto to nesmie dopadnúť. A ani nedopadne. Nie s Lecom. Vtedy som ho zbadala. On ma nevidel. Bol otočený smerom k oceánu. Vyzula som sa, bolo príjemné cítiť piesok medzi prstami na nohách. Vlasy mi viali v slabom vánku, bol naozaj krásny deň. Nebola zima, aj keď je začiatok novembra. Stála som tesne za Lecom. Vtedy sa otočil.

„Vyzeráš nádherne,“ povedal mi.

„Ďakujem.“ Chytil ma za ruku.

„Poď.“

„Kam?“ opýtala som sa zvedavo. Na chvíľu mi to pripomenulo naše prvé stretnutie.

„Nechaj sa prekvapiť,“ odvetil. Prešli sme niekoľko metrov a už som vedela, kam ideme. Videla som deku, na ktorej boli položené sviečky.

Bol to nádherný večer a vôbec mi nepomohol rozhodnúť sa. Naopak, bolo to ešte ťažšie, a to som netušila, že sa večer ešte neskončil. Išla som k autu, keď som zbadala, že vedľa neho stojí Blake. Kráčala som k nemu, snažila som sa tváriť prirodzene, no nemala som ani poňatia, ako sa bude správať tentokrát.

„Sadni si,“ povedal. Otvoril mi dvere na strane spolujazdca. „Chcem ti to vysvetliť.“ Chcela som vedieť pravdu, no nebola som si istá, či s ním chcem niekam ísť. No radšej som poslúchla. Keď sme už boli obaja v aute, naštartoval a išli sme obrovskou rýchlosťou neviem kam. Nič nehovoril a ja som nechcela začať túto debatu. Asi po pätnástich minútach sme zastavili niekde v blízkosti lesa. Netušila som, kde sa nachádzame. Nepoznala som to tu.

„Kde to sme?“ opýtala som sa.

„Na tom nezáleží,“ povedal.

„Ako myslíš...“ odsekla som. „Tak prečo to teda robíš?“ No namiesto toho, aby mi odpovedal, začal ma bozkávať. A ja som sa mu podvolila. Prestala som sa ovládať, stratila som všetku svoju moc a vôľu. Nedokázala som robiť vôbec nič. Mal ma pod svojou kontrolou a robil si so mnou, čo chcel. Dotýkal sa ma a ja som v každom jeho dotyku cítila ľudskosť. Už to nebol ten Blake, ktorého som ešte dnes ráno nenávidela. Bol to niekto úplne iný, niekto, koho mám rada. Cítila som, že sa tentokrát nemusí premáhať, nebojuje s ničím. Robí iba to, čo sám chce a po čom túži. A ja som chcela presne to isté ako on.

Zašlo by to ďalej, no pod sedadlom som nahmatala nejaký papier a vytiahla som ho.

„Čo to máš?“ zaujímal sa.

„Neviem.“ Prečítala som si to. „Rodný list. Môj. Prečo ho tu otec má?“ nechápala som.

„Nechaj to tak. Daj ho naspäť,“ vravel naliehavo.

„Prečo? Nemala by som ho dať radšej otcovi?“ opýtala som sa zmätene.

„Chceš, aby vedel, že si si požičala jeho auto bez toho, aby o tom vedel?“

„Máš pravdu. To nechcem.“ No nemyslím, že išlo len o toto. Zdal sa mi nejaký rozrušený. Pozrela som sa na ten dokument.

„Nemala by si to čítať,“ povedal mi. Ja som to však napriek tomu urobila. A to, čo si prečítala ma zarazilo.

„Kto je, dočerta, Catalina Vasquez Rivera?“

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek A Beautiful Lie - 12. kapitola: