A Beautiful Lie - 44. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Predposledná kapitola je poňatá trošku inak. Uvidíte, čo prežíval Lec tesne predtým, ako sa znova stretol s Kaitlyn.

14.11.2012 (19:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 997×

Pred dvoma dňami

„... devätdestiasedem, devätdesiatosem, sto,“ dorátal som a položil som činku na zem. Práve vtedy vošiel dovnútra Sebastian.

„Nechcem predbiehať udalosti, ale myslím, že sa môžeš začať baliť,“ povedal mi s úsmevom na tvári. Spočiatku som nechápal, o čom hovorí. Potom mi to došlo.

„Chceš tým povedať, že konečne...“ nestihol som to dopovedať, pretože mi Sebastian skočil do reči.

„Presne tak. Budeš môcť byť opäť s ňou. A Blake sa čoskoro stane minulosťou.“

„Počkaj!“ prerušil som ho tentokrát ja. „Čo tým myslíš? Chceš ho zabiť?“ spýtal som sa.

„Ja nie. Teda, najradšej by som ho zabil sám, ale nemôžem. No je tu niekto, kto to môže spraviť,“ povedal a bolo mi jasné, že chce, aby som hádal, kto to je. A toho som sa práve bál.

„Ak si myslíš, že ho zabijem, tak...“ Nedokončil som tú vetu z dvoch dôvodom. Po prvé, Sebastian zakrútil hlavou, takže mi bolo jasné, že strieľam vedľa. No ten hlavný dôvod bol iný. Najprv som chcel povedať, že by som to nikdy nespravil. No na druhej strane, ak by to znamenalo, že môžem byť opäť s Kaitlyn, tak by som asi neváhal.

„Nie. Nechcem, aby si to bol ty. Je tu niekto lepší.“

„Kaitlyn!“ vykríkol som zdesene. No vedel som, že tentokrát sa nemýlim. Sebastian súhlasne prikývol. „Ona by predsa niečo takéto nespravila.“

„Ani keby tým mohla pomstiť tvoju smrť?“

„Ale ja predsa žijem!“ skríkol som.

„No to ona nevie,“ povedal pokojne a tým ukončil debatu o Blakeovej vražde.

Nahnevane som sa otočil a mal som chuť odkráčať preč, ale nemal som vlastne kam. Otočil som sa teda znova tvárou k Sebastianovi. Želal som si, aby už bolo po všetko, aby som opäť mohol byť s ňou. Chcel som, aby vedela, že žijem.

„Nebojíš sa, že ju získa on?“ spýtal sa ma. A mal pravdu, bál som sa toho. Vedel som, že už nie je ďaleko od toho, aby bola iba jeho. Všetkých ostatných sa predsa zbavil. Spravil všetko pre to, aby ju získal.

„Ak sa to stane, tak... bolo všetko zbytočné. Pretože by to znamenalo, že už nemám dôvod žiť. Chápeš? Nikto nevie, že žijem. A aj keď som ti nesmierne vďačný, za to, že si ma nenechal zomrieť, nie som šťastný. Nemám nič. Všetci si už zvykli na život bezo mňa. No ja nechcem začínať odznova. Nie bez nej. Nehovoriac o tom, že ak sa Blake dozvie, že žijem, zabije ma. Bez ohľadu na to, že už nemá žiadne zvláštne schopnosti.

Takže áno, bojím sa toho, že ju získa on. No je tu ešte jedna vec, ktorej sa bojím.“

„Čo to je?“ spýtal sa ma.

„Mám strach, že ak už aj bude Blake z cesty, nebude chcieť byť so mnou,“ priznal som sa mu.

„Tak toho sa neobávam,“ povedal pobavene. Ja som nechápal prečo. Videl, že potrebujem nejaké vysvetlenie. „Viem, že jediné, čo chce, je byť s tebou. Dala to jasne najavo. Som si istý, že ešte predtým ako Kaitlyn „zomrela“, Mark zaspával s vedomím, že ak by si „žil“, bola by Kaitlyn s tebou a nie s ním.

Takisto to dala pocítiť aj Blakeovi. Vieš o tom, že ju „zobral“ v jednej ilúzii do Paríža?“ Zakrútil som hlavou. Odkiaľ by som to predsa vedel? „Chcel jej dokázať, ako veľmi ju miluje, splniť jej každé jedno želanie. A vieš čoho sa dočkal? Vieš čo bolo jej želaním?“ pýtal sa, aj keď veľmi dobre vedel, že mu neodpoviem. „Želala si byť s tebou,“ zdôraznil. „Stačí ti to, ako dôkaz toho, že ťa miluje?“

Bol som ohromený. Nečakal som, že by som jej aj po takej dlhej dobe chýbal. Ale asi som sa mýlil. A som rád. Pretože aj ja ju stále milujem. Bez ohľadu na to, čo sa medzi nami stalo.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ nadhodil som nevinne.

„Samozrejme.“

„Vie, že som ju podviedol a klamal jej?“

„Nie. Povedal som jej niečo v zmysle, že ani ty nie si žiadne neviniatko a myslím, že som aj spomenul, že si jej klamal, ale ona nič nechcela počuť. Vravela, že na tom nezáleží. Mohli by ste predsa začať odznova. Bez všetkých tých klamstiev a bez vzájomného podvádzania sa.“

„Ale chcem, aby vedela o mne pravdu. Musí ju vedieť, aby mi mohla dôverovať.“

„Ona ti predsa vždy verila,“ povedal na záver.

„Mám na teba ešte jednu otázku.“ Sebastian iba mykol plecami. „Prečo si nikdy nechcel, aby bola Kaitlyn s Markom? Prečo mám pocit, že svojho brata nenávidíš?“

Zatváril sa vážne. Myslím, že som zasiahol jeho citlivé miesto.

„Máš pravdu, nenávidím ho. Ale ten dôvod by si nikdy nepochopil. Nikto by ho nepochopil. Nikdy. Preto nemá zmysel, aby to niekto vedel. Celý život som sa tváril, že ho mám rád a že nie sme najlepšími kamošmi len preto, že spolu netrávime veľa času. Ale pravda je niekde úplne inde. A toto nesúvisí ani so smrťou nášho otca.“ Bolo mi jasné, že viac mi k tomu nepovie. Myslím, že si plánuje to tajomstvo zobrať so sebou do hrobu.

Sebastian očividne nechcel nechať túto miestnosť naplnenú napätím. Asi chcel, aby som na túto časť rozhovoru čo najrýchlejšie zabudol.

„Ale chcem, aby ste vy dvaja boli spolu. Hodíte sa k sebe. A obaja ste moji priatelia. Nikdy som neoľutoval, že som vám zachránil život. Jediné, čo som ľutoval a stále ľutujem, že som oň skoro Kaitlyn pripravil.“

„Ale žije,“ pripomenul som mu radostne.

Dnes

Keď som si líhal do postele, bol som nesmierne unavený. Vlastne ani neviem prečo. Nepracoval som nijako tvrdo. Jediné, čo som dnes robil, bolo... vlastne nič. No to bolo práve ono. Už som konečne chcel niečo robiť. Nenávidel som to tu. Musel som tu byť zavretý, pretože bolo pre mňa nebezpečné potulovať sa po vonku. Aspoň podľa Sebastiana.

Zrazu som zacítil, ako mnou niečo trasie. Pomaly som otváral oči. Po nejakej chvíľke som si uvedomil, že je to Sebastian. Skôr, ako som si stihol znova ľahnúť a zavrieť oči, ma chytil a posadil.

„Nič sa ma nepýtaj, iba sa rýchlo obleč a poď so mnou,“ povedal mi, no mne nejakú dobu trvalo, kým som si uvedomil jeho slová. No nakoniec som ho aj tak poslúchol.

Čakal ma pri vchodových dverách.

„Čo sa deje?“ opýtal som sa ho, no presne ako som čakal, neodpovedal mi. Potom som si všimol, že je pred nami pristavené auto. Nastúpili sme doňho. Stále ani jeden z nás nič nepovedal. No šofér aj tak naštartoval. Asi vedel, kam nás má zaviesť. Ja som to však nevedel.

Cesta bola veľmi dlhá. Išli sme niekoľko hodín. Potom auto zastavilo, myslel som si, že už sme konečne v cieli, no mýlil som sa. Síce sme vystúpili z auta, ktoré následne odišlo, ale my sme pokračovali ďalej v ceste. Peši. Sebastian išiel prvý a ja som ho nasledoval.

Najprv sme išli po chodníku. To sme ešte boli v meste. Okolo nás chodili ľudia. Je to už nejaká doba, čo som videl iných ľudí... Potom sme odbočili na nejakú poľnú cestičku alebo niečo také. Pokračovali sme ďalej, dostali sme sa do lesa. Potom som si prestal všímať okolie, iba som išiel.

Keďže som si prestal všímať kadiaľ idem, narazil som do Sebastiana, ktorý zrazu zastal. Hľadal som dôvod prečo. Vtedy som ho asi našiel. Stáli sme totiž pred nejakým domom. Nikdy predtým som ho nevidel, ani ma to neprekvapovalo.

Sebastian sa otočil ku mne.

„Vieš, kde sa nachádzame?“ spýtal sa ma.

„Nie,“ povedal som so samozrejmosťou.

„Dobre. Asi by som ti mal povedať, že Blake je mŕtvy,“ povedal mi viac-menej pokojne.

„Čože?!“ čudoval som sa. To znamená, že... Nechcem predbiehať udalosti.

„V tomto dome,“ ukázal na dom pred nami, „je Kaitlyn. Sama. Ak chceš, môžeš byť už o niekoľko minút s ňou,“ vravel s úsmevom na tvári.

Najprv som bol zmätený, nechápal som, že tá chvíľa, na ktorú som tak dlho čakal, je tu. Keď som si to uvedomil, usmial som sa a povedal som: „Samozrejme, že chcem. A aký je plán?“

„Prosím? Načo by nám bol plán?“ spýtal sa pobavene.

S nadšením sme sa obaja pobrali dovnútra. Keď ma už od stretnutia s ňou delili len jedny dvere, zastal som.

„Choď prvý,“ zašepkal som Sebastianovi, aby ma náhodou Kaitlyn nezačula, „potrebujem ešte nejaký čas na...“ Vlastne ani sám neviem na čo. Chcem ju vidieť len... Ja neviem, čo sa to so mnou deje. Mám strach? Možno. Ale z čoho? Z odmietnutia? Alebo z toho, že keď ju uvidím, uvedomím si, že k nej už necítim to, čo predtým?

„Ako chceš,“ povedal trochu prekvapene. „Dám ti signál, kedy máš vojsť. Keď zapískam, vstúpiš dovnútra.“ Prikývol som, ale asi nie príliš presvedčivo. „Lec, teraz je už neskoro na to, aby si vycúval. Sľúb mi, že tam prídeš,“ žiadal odo mňa, pretože videl, že váham.

„Sľubujem,“ povedal som. Vzdialil som sa od dverí, aby ich mohol otvoriť a aby ma Kaitlyn nezbadala. Ešte raz sa na mňa Sebastian pozrel. Hľadal nejaký náznak toho, že nezdrhnem a potom vošiel dovnútra.

„Ja predsa nie som zbabelec,“ povedal som sám sebe. Potom som už prestal rozmýšľať o tom, či je lepšie odísť alebo zostať. Započúval som sa do ich dialógu. Vlastne som nepočúval, o čom sa rozprávali, počúval som len jej hlas. To on ma presvedčil, aby som zostal. Strach zmizol. Pochopil som, že byť tu je správne.

A keď som začul pískanie, bez váhania som vošiel dovnútra.

« Předchozí díl

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction