OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Potomok Dračích jazdcov II. - 2. kapitola

21.05.2011 (17:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 10× • zobrazeno 1352×

2. kapitola - Prísaha

„Vstaň,“ zavelil. Vzpierala som sa príkazu, ale čím ďalej, tým ťažšie sa mi dýchalo, až som sa začala dusiť. Nakoniec som vstala a ťažoba zmizla.

„Takto je to lepšie, však?“ zaškeril sa Galbatorix.

Stála som pred kráľom a dívala sa do vyšinutých čiernych očí blázna. Plakala som, plakala a zúrila, zatínala zuby, no ani to nepomohlo. Slová prísahy, ktoré ma donútil vysloviť, akoby boli jedom, ktorého sa treba zbaviť a ústa ich proti mojej vôli vypľúvali stále ďalej, až sa zo mňa stal otrok, spútaný sľubom poslušnosti, ktorý sa nedá porušiť. Kráľ sa chladne usmial.

„Teraz sa ma pokús zabiť,“ prikázal a podal mi obsidiánovú dýku ostrú ako skalpel. Murtagh sa na nôž v mojej ruke pozrel s istou dávkou nádeje – zrejme dúfal, že sa mi to podarí.

„S radosťou ťa odprevadím z tohto sveta, ty bastard,“ pomyslela som si a zodvihla ruku. Hoci som verila v opak, prísaha mi zabránila rozpárať mu hrdlo. Ba čo viac, moja ruka pokračovala v ceste a miesto kráľovho krku sa zaborila po rukoväť do čierneho hodvábu. Až za okamih som si uvedomila, že ten nôž trčí z mojej pečene a po dlani si razí cestu potôčik krvi. Klesla som na kolená.

„Toto bola výstraha,“ nadhodil znudene Galbatorix, „a zároveň ukážka účinkov Prísahy. Pamätaj na to.“ „A teraz ju uzdrav,“ pokynul Murtaghovi, ktorý celé predstavenie sledoval znechuteným pohľadom. Tak preto tu ostal – aby ma mohol v poslednej chvíli vytrhnúť z pazúrov Zubatej.

Zdvihol ma zo zeme a niesol späť do izby. Na dlážke po mne zostala kaluž tmavej tekutiny. V polovici cesty som sa mu na rukách začala mrviť.

„Pusť ma, viem chodiť aj sama,“ mrmlala som otrávene. Postavil ma na zem a založil si ruky v bok. Neisto som sa pohla vpred. Po prvých krokoch sa mi však zakrútila hlava a isto by som sa dôverne oboznámila z dlážkou, keby ma nezachytil.

„No, neviem-neviem, princezná, či by si takto došla až do svojej komnaty,“ poznamenal posmešne. „Radšej ťa odnesiem,“ navrhol. Mne sa hlava veselo krútila ďalej a tak som neprotestovala.

* * *

Prebudil ma lúč slnka presvitajúci cez okno. Nanešťastie, neležala som vo svojej posteli doma vo svete ľudí, ale v pelechu plnom vlčích koží v hrade mesta Uru'baen.

„Kiežby to bol iba sen,“ zaželala som si a nie naposledy. Na včerajšok som mala len matné spomienky, ale bolo mi jasné, že sa nestalo nič príjemné. Ivy mi doniesla raňajky a čisté šaty – dnes hodváb vystriedali mužské nohavice, ťažké čižmy a lovecká kazajka. Bude sa trénovať... Skvelé, už sa teším na ten výprask.

* * *

Sigfried, majster zbrojár – taký ten ošľahaný zjazvený chlap, čo už prežil mnoho bitiek – ma vyzval, aby som párkrát zamávala mečom. Sledoval moje pohyby hodnotiacim pohľadom a potom sa na nejaký čas stratil z miestnosti. Vrátil sa s náručou plnou pestrofarebných zbraní. Bolo mi jasné, čo sú zač, aj to, ako k nim kráľ prišiel – k mečom Jazdcov sa mohol dostať jedine vraždou, kopou vrážd. Spravilo sa mi nevoľno.

„Vyber si,“ povedal Sigfried a ukázal na hromadu zbraní.

Takmer celý deň trvalo, než som našla ten správny, ktorý mi bol takmer ako vlastná ruka. Meč farby mladého hrachu s veľkým smaragdom v rukoväti. Murtagh, ktorý pred chvíľou prišiel a teraz sedel v kúte, sa trpko usmial.

„Ten meč sa volá Wyrda – Osud. A možno to je naozaj osud, pretože zbraň, ktorú držíš v ruke, patrila jednej z mála žien, ktoré sa stali Dračími jazdkyňami,“ vysvetľoval. Na niečo som si spomenula.

„A nebola to náhodou elfka menom Phelandrimm?“ spýtala som sa a pomyslela na príbeh, čo mi raz rozprávala Araniele.

„Bola. Prečo?“ Murtagh začal byť podozrievavý.

„Phelandrimm bola sestrou Araniele, mojej priateľky a sprievodkyne. Spolu s ich matkou zahynula v bitke pri Dorú Areabe – zabil ich Galbatorix osobne,“ šepkala som bezvýrazne a dotkla sa rún na čepeli.

* * *

„Au!“ skríkla som a spadla na zem, držiac si pravé stehno. Hoci sme mali obaja kúzlom otupené čepele mečov, pri súbojoch s Murtaghom sa občas stalo, že niekto skončil so zlomeninou. Dobre, priznávam – ten kto končil dolámaný, som bola väčšinou ja... Tak ako teraz. Murtagh ma v zápale boja z celej sily udrel hranou meča do nohy a hneď nato som pocítila prašťanie svojej stehennej kosti.

„Prepáč, hrozne ma to mrzí!“ ospravedlňoval sa – ako už stokrát predtým. S prehnanou starostlivosťou mi nohu vyliečil a o pár minút sme sa znova vrátili k tréningu.

* * *

„Neznášam to tu,“ sťažoval sa mi jedného dňa Alnair.

„Aj ja, braček, aj ja... Ale musíme to vydržať. Niečo vymyslíme, o to sa neboj,“ šepla som mu do ucha a poškrabkala ho na jedinom mieste, kde mal mäkkú kožu – na mieste, kde sa spája hrdlo s čeľusťou. Naťahoval krk a priadol ako mačka.

Nenávidela som Galbatorixa už len preto, že existoval niekto ako on a ešte viac preto, čo robil. Čo som si posrala, to mám – moja chyba, že som vôbec liezla do Alagäezie, viem. To, že sa mi kráľ prehrabáva v hlave, kedy sa mu zachce – čo je veľmi nepríjemné a často aj bolestivé – to by som ešte vydržala, ale on ubližuje aj môjmu drakovi! Zistil jeho skutočné meno, tak ako predtým moje, pomocou vyhrážok ho donútil zložiť prísahu a odvtedy sme kráľovými otrokmi obaja.

Pomocou temnej mágie – ktorú ma osobne vyučuje – núti Alnaira rásť rýchlejšie, než je prirodzené. Bolesť – cítim svoje zranenia aj drakove násilím naťahované kosti a idem sa už z toho zblázniť.

Smaragdový drak už za ten mesiac, čo tu sme, narástol do dvojnásobnej veľkosti, hoci jeho duch stále zostal rovnaký ako predtým – možno sa len stal trochu zatrpknutejším a pesimistickejším.

„Poď, zalietame si,“ navrhla som mu v myšlienkach a vyštverala sa do zdobeného sedla. Alnair roztiahol krídla a vrhol sa zo strechy hradnej veže strmhlav dolu.

* * *

Ako čas plynul, s Murtaghom sme sa zblížili – alebo sa o to aspoň snažili a naša vzájomná náklonnosť stále rástla. Mal čoraz väčší problém na mňa na tréningu zaútočiť a kráľ si to buď nevšimol, alebo sa na tom skvelo zabával. Tak, či onak z toho budú poriadne problémy – to viem naisto.

Raz po večeri ma Murtagh, ako vždy, odprevádzal k izbe. Keď som sa chystala otvoriť dvere, zastavil ma.

„Musím sa s tebou o niečom porozprávať, Nathalie,“ prehovoril vážne. Zneistela som.

„Dobre, ale poď dnu – nechcem sa dohadovať na chodbe,“ navrhla som a otvorila okované vráta. Usadila som sa do kresla pri okne a Murtagh zas na kraj postele.

„Občas na mňa pozeráš takým zvláštnym pohľadom, hlavne na tréningoch,“ začal konverzačným tónom a pozeral do steny.

„Myslíš si, že som zlý?“ opýtal sa zrazu a otočil sa ku mne. Nechápavo som naňho pozrela.

„Či som zlý, však vieš – vrah, zloduch, škodca...“ vysvetlil.

„No...Keď ja neviem,“ vyhla som sa priamej odpovedi, „nepoznám tvoju minulosť, netuším, čo si všetko zažil, takže... Naozaj ťa nemôžem posudzovať.“ Chvíľu mlčal a uprene sledoval svoje zaťaté päste.

„Správne. Nepoznáš moju minulosť,“ prikývol a odhodlane sa mi zadíval do očí, „ale ak chceš, môžem ti ju ukázať.“ Vrhla som naňho neveriaci pohľad – Murtagh neznášal, keď sa mu hocikto hrabal v hlave a zrazu mi to tu ponúka na striebornom podnose? Jasné, že sa mi to nezdalo v poriadku.

„To by si spravil?“ vydýchla som. Prikývol a pokynul mi, aby som prišla bližšie. Chytil moje ruky a priložil si ich na spánky.

„Dobre sa pozeraj,“ upozornil ma chladne.

… videla som malého chlapca, čo sa hral s matkou – veselý a šťastný. To nebolo vôbec zlé. Potom sa však atmosféra zmenila. Matka bez stopy zmizla a zostal iba krutý otec, alkohol a bitky. Keď zmizol aj otec, objavil sa Galbatorix a s ním ďalšia bolesť, hnev a utrpenie.

Jeden svetlý moment sa však našiel. Pocit, keď sa jeho myseľ spojila s tou dračou – dokonalé porozumenie, šťastie a radosť, no aj iskrička víťazstva, zákernej radosti z toho, že si teraz môže robiť, čo sa mu zachce. O chvíľu zmizlo aj to a objavili sa len ďalšie negatívne pocity, spôsobené kráľovým zajatím. So zatajeným dychom som sa vrátila do reality.

„Mal si otrasné detstvo,“ poznamenala som zhrozene.

„Úplne na hovno,“ opravil ma a ľahol si. Chvíľu pozeral do stropu.

„Vieš, naozaj chcem, aby si vedela aký som v skutočnosti. Nath... Už dlhšie sa mi páčiš,“ začal potichu smerom k ozdobe na stĺpiku postele. Nevedela som, čo mu mám na to povedať. S chalanmi som mala asi toľko skúseností ako novicka v kláštore.

„Ehm... Nápodobne,“ vykoktala som sa potom celá červená. Pozrel na mňa so zdvihnutým obočím a znova sa posadil vzpriamene. Na jeho spýtavý pohľad som dopovedala mávnutím ruky. Malo to znamenať: zabudni, čo som povedala.

Netuším, čo to do mňa vošlo – zrejme hormóny, ktoré som celé roky držala na krátkej reťazi a tá sa teraz pretrhla. Pobozkala som ho. A potom znova a znova. A pri tom myslela čoraz menej a menej. Čoskoro mi bozkávanie prestalo stačiť. Začala som mu rozopínať gombíky na saku.

„Toto by sme nemali robiť,“ poznamenal pomedzi bozky, ale nesnažil sa ma od seba odtlačiť.

„Kašlem na to, čo mám alebo nemám robiť,“ vydýchla som a zvalila ho do prikrývok.

* * *

Ležala som na jeho hrudi, zakrútená vo vlčích kožiach. On si namotával na prst pramienok mojich vlasov a zaujato sledoval, ako sa vlnia.

„Z tohto budeme mať problémy, však?“ nadhodila som ospalo. Zasmial sa.

„Už som zažil aj nepríjemnejšie problémy ako je tento. Neboj, budeme v pohode,“ uisťoval ma a položil ruku okolo mojich pliec. O chvíľku som zaspala.

Svitlo ráno, ale v kožušinách som ležala sama. Než som sa nad tou skutočnosťou stihla zamyslieť, vyrušilo ma horlivé klopanie na dvere.

„Kto je tam?“ zvolala som zachrípnuto.

„Ja - Ivy, pani moja.“

„Poď ďalej, Ivy,“ pozvala som ju a zvalila sa späť do vankúšov. Slúžka vtrhla dnu a bez obalu spustila:

„Máme problém, a veľký – teda skôr Vy a pán Murtagh máte problém, ja nie...“ bľabotala.

„Čo sa deje?“ prerušila som jej nesúvislé mrmlanie. Nadýchla sa a povedala:

„Kráľ zúri. Dozvedel sa, čo sa včera stalo-“

„Ako?“ Ivy sa smutne uškrnula.

„No... Neboli ste práve najnenápadnejší a tu majú aj steny uši.“ Zakryla som si rukou ústa.

„Dokelu,“ precedila som pomedzi zuby.

Ďalšie zaklopanie. Ivy šla otvoriť. Za dverami stál mladučký plavovlasý panoš a arogantne oznámil:

„Tvoja pani sa má ihneď dostaviť ku kráľovi, tak si pohni a priprav ju.“

„Dočerta aj s tým kráľovským bastardom,“ pomyslela som si. Zrejme nemá rád, keď sa jeho posluhovači spolu spustia.

Rýchlo som si obliekla svoj tréningový úbor a ponáhľala sa za kráľom.

* * *

Čakala som nadávky, krik, možno aj bitku, ale toto bolo horšie. Kráľ bol prehnane prívetivý a milý, no neoklamal ma. Pamätala som si Ivino varovanie – čím milší navonok, tým zúrivejší vovnútri.

Keď z mojej mysle zistil všetko, čo chcel, prikázal mi ľahnúť si na kamenný oltár pod veľkým oknom. Chladný mramor ma tlačil a obávala som sa, čo bude ďalej. Kráľ mi položil svoje ľadové dlane na spánky a povedal:

„Je mi ľúto, Nathalie-elda, ale niektoré spomienky ti budem musieť vziať.“ Povedal síce, že je mu to ľúto, ale vôbec sa tak netváril.

„A Murtagh?“

„Neboj sa, drahá, už zabudol, čo sa medzi vami stalo – s menšou pomocou, samozrejme,“ usmial sa. Takže toto je trest – zabudnúť na všetko a tváriť sa, že to nikdy nebolo?

„Bude to bolieť?“ tak znela moja posledná otázka.

„Nie... Ak sa nebudeš brániť, tak nie,“ odvetil Galbatorix a ponoril sa do mojich spomienok.

* * *

Takto dohoda neznela! Myslela som, že zabudnem len na minulú noc. Kráľ však zhromažďoval všetky moje spomienky, celý môj doterajší život... Bránila som sa. Bolelo to ako ešte nikdy, ale nič mi už nepomohlo. Zabúdala som, bože, zabúdala ako vyzerá moja rodina, priatelia, mesto kde som žila... Všetky spomienky, myšlienky, sny, nádeje a túžby – celá moja osobnosť – bledli a strácali sa ako dych srnca, ktorému puma drví priedušnicu v smrteľnom objatí. Ešte pár úderov srdca, ešte jeden nádych... A všetko zmizlo. Ostala len tma a prázdnota. Nathalie Greenleafová prestala existovať. Zostala som len JA.

1. kapitola > 3. kapitola

Zhrnutie

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Potomok Dračích jazdcov II. - 2. kapitola: