OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Humusáčka zo Slizolinu - 9. kapitola

09.07.2012 (16:00) • Killy • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 7× • zobrazeno 1550×

„Slečna Moranová... Haló, slečna. Slečna Moranová!“ Lina okamžite precitla. Ležala a automaticky sa chcela posadiť, no prudká bolesť, ktorá jej prechádzala celým telom, jej v tom zabránila. Do očí jej vhŕkli slzy a musela sprudka lapať po dychu, aby sa jej nerobili škvrny pred očami. Napokon, keď sa jej zrak aspoň trochu vylepšil, sa poobzerala okolo seba. Spoznala to tu skoro okamžite. Bola na ošetrovni.

„Mrzí ma, že ťa musím budiť, zlatíčko, no musíš toto vypiť,“ povedala madam Pomfreyová. Lina sa na ňu nechápavo zahľadela a už by sa jej na niečo opýtala, no slová sa jej zasekli v hrdle. V krku pocítila pálčivú bolesť a rýchlo sa zaň chytila. „Nenamáhaj sa. Nemôžeš hovoriť, máš poranené hrdlo aj s hlasivkami,“ odpovedala jej madam Pomfreyová na nemú otázku, ktorá sa jej zračila v očiach. Ani sa nenazdala a z očí jej začali tiecť slzy – spomenula si. Na to, ako Snape zdvihol prútik a vyriekol to zaklínadlo. Sectumsempra.

„Neplač, zlatíčko. Nemala by si sa toľko vysiľovať, máš hlboké rany po celom tele. Hlavne na chrbte a nohách. Ešte šťastie, že hruď a brucho si mala pomerne nedokaličené. Neviem, či by si prežila s ďalším vnútorným krvácaním. Pre všetky prípady tu máš tento blok a ceruzku. Písať, myslím, môžeš.“ A podala jej akýsi papier s perom. Lina po tom rýchlo chmatla a nedbajúc na bolesť, načmárala prostú otázku: Ako dlho som tu?

„Tri dni. Je vlastne zázrak, že sa mi ťa vôbec podarilo prebudiť. To zaklínadlo, čo ťa zasiahlo, bolo určite z čiernej mágie. Hádam chytia tých, čo ti to urobili. Predpokladám, že ty nevieš, kto ti to urobil?“ pozrela sa na ňu s otázkou v očiach. Lina opatrne pokrútila hlavou. Zatiaľ nechcela nič prezrádzať. Neskôr pôjde za Dumbledorom a povedať to Pomfreyovej nie je veľmi dobrý nápad. Lina na nič nečakala a opäť začala písať. Kto ma sem priviedol?

„Pán Black ťa našiel vzadu pri skleníkoch, keď sa vracal zo soviarne. Mala si obrovské šťastie. Keby prišiel len o chvíľku skôr, zomrela by si na vykrvácanie. Inak, boli tu za tebou akýsi ľudia. Tuším, že sa predstavili ako Narcissa Blacková a Lily Evansová. A ten Blackov chlapec sem dobiedzal dňom i nocou, nechcel sa od teba pohnúť ani na krok! Človek by to doňho nepovedal,“ povedala. Relina prikývla na znak súhlasu a privrela oči. Veľmi ju bolelo hrdlo, akoby v ňom mala milióny ihličiek. Hlavu mala nezranenú, no chrbát ju nepríjemne bolel. Madam Pomfreyová jej nadvihla hlavu a pomohla jej vypiť lektvar proti bolesti, a potom ešte lektvar na posilnenie. Rany by sa mali do týždňa úplne zaceliť, aj keď povedala, že jej určite ostanú nepekné jazvy... Veľmi veľké a výrazné jazvy hlavne na chrbte a krku.

O hodinku neskôr ju prišli navštíviť Lily s Cissy. Naraz. Lina mala pocit, akoby sa dohodli, že sa budú aspoň zatiaľ k sebe správať milo. Boli jej jediné kamarátky a určite by jej neprospelo, keby sa Narcissa správala k Lily tak, ako doteraz. Keď odišli, bolo deväť hodín a s pomyslením, že ju ráno určite navštívi niekto z učiteľov, zaspala.

Akoby z diaľky počula, ako niekde vŕzga stolička. Potom ju ktosi chytil za ruku a odhrnul jej vlasy z tváre. V mrákotách si uvedomila, že to bude určite muž – Lily, madam Pomfreyová a ani Narcissa nemali tak veľké ruky. Pomaly pootvorila oči a údivom skoro zhíkla (pravdaže, keby mohla hovoriť). Na stoličke vedľa jej postele sedel Sirius Black, hlavu mal sklonenú a držal ju za ruku. Lina sa prudko mykla a tým na seba nechtiac upútala jeho pozornosť.

„Nespíš?“ opýtal sa jej šeptom. Lina pokrútila hlavou a ďalej ho zaujato pozorovala. Čo asi chce? A  prečo ma, prepánajána, drží za ruku? „Ako ti je?“ A úprimne sa jej zadíval do očí. Lina pomaly zdvihla ľavú ruku a prstami si poklopkala po ústach a potom ukázala na stolík. Sirius sa tam nechápavo pozrel a potom uvidel blok s perom. Pochopil. Podal jej ho a Relina niečo rýchlo načarbala. Ako sa má asi človek, ktorý skoro vykrvácal?

Sirius sa chtiac-nechtiac musel pousmiať. Večne ironická Lina bola stále tu.

„Prepáč, nedošlo mi to. Vyzeráš dobre. Aspoň lepšie ako pred troma dňami. Bola si červená od hlavy po päty, skoro som ťa nespoznal.“ Lina sa na neho zamračila a do očí jej vhŕkli slzy. „Prepáč, tak som to nemyslel. Ja... správam sa ako pako.“ Lina chytila ceruzku.

Ty sa tak správaš vždy.

„Áno, asi áno. Prepáč.“

Si chorý? To už je tretíkrát, čo mi hovoríš „prepáč“.

Sirius sa zasmial a zamyslene sa poškrabal na brade.

„Máš pravdu. Už som ticho, lebo si pokazím povesť arogantného debila,“ poznamenal Sirius. Lina sa úprimne počudovala nad tým, aký je ku nej milý

Prečo si tu? napísala opäť.

„To ja som ťa našiel. Chcel som vedieť, ako na tom si,“ mykol plecom.

Aha. A teraz pravdu. Tichošľap sa odmlčal. Pustil jej ruku a trochu sa odsunul od jej postele. Zdalo sa, že chce vstať a odísť, no Lina ho chytila za lakeť a odmietala ho pustiť. V očiach sa jej zračilo tiché „prosím“.

„Vieš... Je to moja vina. To, čo sa ti stalo.“ Relina rýchlo začala krútiť hlavou na znak nesúhlasu.

Nie. Je to Snapeova vina. To on ma zaklial, nie ty. Sirius sa smutne usmial.

„Je to moja vina, Lina. Keby som prišiel skôr, keby som... nečakal...“

Nie je to tvoja vina! Zachránil si ma!

„Ty tomu nerozumieš! Ja... celý ten čas som tam bol, sledoval som ťa, keď si vychádzala zo soviarne. Bol som na teba nahnevaný a keď som videl, ako si ťa tí slizolinčania odchytili... Neurobil som nič, nič! Len som to sledoval a čakal som, čo sa bude diať. Chcel som, aby ti nejako ublížili, zavesili ťa do vzduchu za členky alebo niečo podobné. Keď som zbadal, ako si spadla na zem a slizolinčania utekajú, došlo mi, čo sa stalo.“

Lina na neho hodnú chvíľu hľadela, v očiach mala zvláštne prázdno. Zdalo sa jej, že sa Black čochvíľa rozplače. Čo bolo nanajvýš zvláštne.

„Ale ty sa uzdravíš, však?“ opýtal sa jej pre istotu. Lina sa na neho smutno usmiala.

Áno, uzdravím. Napísať to bolo ľahšie ako čakala. Aj keď to bola z časti lož.

Na Linino počudovanie ju prišla pozrieť profesorka McGonagallová až o týždeň neskôr, keď ju mali konečne pustiť z ošetrovne. Rany už mala vcelku zacelené, aj keď si zaumienila, že už v živote si neoblečie plavky. Bola rada, že ju kliatba nezasiahla do tváre – také poníženie by pred slizolinčanmi neuniesla. Za ten týždeň, čo bola mimo, vynechala iba jednu dôležitú udalosť – zápas Chrabromilu proti Bifľomoru. Skončil remízou.

„Dobré ráno, slečna Moranová. Môžem s vami prehodiť pár slov?“ opýtala sa jej profesorka a sadla si na kraj postele. Lina prikývla – hovoriť už môže dva dni. A je za to vďačná – začínala ju bolieť ruka od neustáleho písania. „Takže. Doniesli sa mi reči, že ten, kto vám to urobil, patrí do Slizolinu.“ Relina na ňu vypúlila oči. Ako to môže vedieť? Zmohla sa len na úbohé: „Nerozumiem.“

„Nuž, slečna Moranová, aj ja mám svoje zdroje. A tak som sa rozhodla, že budete až do odvolania spávať v chrabromilskej klubovni. Je to len pre vaše bezpečie, chcem vás mať pod očami.“

„Ale... pani profesorka... To nie je nutné,“ habkala.

„Ale áno, je to nutné! Čierna mágia je na tejto škole prísne zakázaná, ako iste viete. Nedovolím, aby takýto čin ostal bez trestu, to vám zaručujem!“

„Vy mi nerozumiete. Ja patrím do Slizolinu, vždy som tam patrila. Triediaci klobúk ma tam poslal a ja nechcem ísť niekam preč a...“

„Ostanete aj naďalej vo svojej fakulte, toho sa nebojte. Môžete dokonca aj navštevovať vašu spoločenskú miestnosť, no s tým rozdielom, že tam nebudete môcť spať. Tento príkaz bude platiť minimálne do konca vianočných prázdnin...“

„Ale veď to je skoro mesiac!“ zjojkla. Profesorka McGonagallová nadvihla jedno obočie. „Ja... Ospravedlňujem sa. Bojím sa – chrabromilčania ma neprijmú. Vy sama musíte vedieť, že slizolinčania a chrabromilčania sa akosi... hm... nemusia,“ dodala. Profesorka sa na ňu zhovievavo usmiala.

„Toho sa nemusíte obávať, slečna. Som si istá, že každý chrabromilčan vynaloží úsilie a bude vám pomáhať. Zvlášť vás zverujem slečne Evansovej – tá má srdce na správnom mieste a všimla som si, že sa priatelíte, či nie?“ Lina krátko prikývla. „Tak je rozhodnuté. Budete mať izbu so slečnou Evansovou a ďalšími dvoma dievčatami. Až vás madam Pomfreyová pustí, choďte na východnú stranu veže až pred obraz Bucľatej dámy. Viete, ktorá to je? Tak tam je vchod do chrabromilskej klubovne. Inak, heslo je kôprová omáčka. Prajem pekný deň.“ A s týmito slovami ladne vyšla z dverí.

Lina nerozhodne postávala pred obrazom Bucľatej dámy, ktorá na ňu zazerala nie príliš dôverčivým pohľadom. Má tam vojsť? Nemala by radšej zájsť za Gonagallkou a povedať jej, že si to rozmyslela? Čo rozmyslela! Veď tá stará ježibaba ma sem prinútila ísť a teraz čaká, že sa dám dobrovoľne hodiť vlkom?!

No musela to urobiť. Už len preto, aby nemala problémy. Sakra! Ale čo keď...

„Budem tu čakať ešte dlho?!“ vyštekla Bucľatá dáma, až Relina podskočila.

„Eh, prepáčte. Kôprová omáčka.“ Žena sa prehupla dopredu a s ňou aj ten veľký obraz, na ktorom bola namaľovaná. Pomaly vošla dnu a zavrela za sebou „dvere“. V miestnosti razom nastalo hrobové ticho.

„Lina!“ No zbohom... „Hej, Lina!“ kričala Lily s úsmevom na perách a podišla k Line. To akoby všetkých prebralo k životu a opäť sa začali venovať tomu, čomu doposiaľ. Aj keď Line neuniklo, ako na ňu hádzali skúmavé pohľady. „Tak teda,“ začala Lily, keď sa posadila do kresla, „ako sa ti tu páči?“

Lina sa okolo seba zamračene poobzerala. Samá červená a zlatá.

„No... hm... máte... máte to tu pekné,“ vykoktala napokon. Lily prevrátila očami. „Ja len... že som zvyknutá na zelenú so striebornou a na neustále prítmie. Tu je všetko tak svetlé! A ani tu nežblnkoce voda a nepočuť vodných ľudí, ako spiev... čo je?“ Lils na ňu pozerala s ústami dokorán.

„Vy máte klubovnu pri školskom jazere?“ spýtala sa jej prekvapene. Lina sa rýchlo chytila za ústa a odvrátila pohľad.

„Áno, máme. Ale nesmieš to nikomu povedať – Slughorn by ma na mieste zabil. Veď vieš, aký je na takéto veci háklivý,“ pousmiala sa Lina. Lily prikývla a zadívala sa do kozuba, v ktorom pohrávali jasnočervené plamene. Zase tá červená!

„Ale, ale! Moranová! Čo tu robíš?“ ozval sa za ňou Potter sprevádzaný Blackom a Pettigrewom. Lupin sa učil na druhej strane klubovne.

„Čo je teba do toho, Potter?“ odsekla Relina nahnevane.

„Ja len že som rád, že ťa vidím! Je nezvyk vidieť ťa pri červeno-zlatej farbe. Rozhodne ti viac ide zelená a strieborná,“ uškrnul sa.

„To mal byť trápny pokus o vtip. Si úbohý, Potter!“

„James, bol by si tak láskavý a začal sa správať ako dospelý?“ povedala Lily a nahnevane si oboch premeriavala pohľadom. James sa razom stiahol a venoval jej jeden zo svojich očarujúcich úsmevov.

„Prepáš, Lilinka,“ odvetil s úsmevom. Lina sa tlmene zachichotala, za čo si vyslúžila silný štuchanec do rebier.

„Nehovor mi tak, Jammie,“ odsekla Lily. James na ňu vypúlil oči.

„Odkedy mi hovoríš Jammie?“

„Odteraz,“ rozhodla Lily. Relina s Blackom sa začali nahlas smiať. Potter vyzeral, akoby dostal ranu päsťou. Potom sa spamätal, pristúpil k Lily a pred celou klubovňou ju pobozkal. Lina povytiahla jedno obočie.

„Ehm, nerada ruším, ale mohli by ste sa presunúť niekde inde?“ poprosila ich po chvíli.

„Žiarliš, Moranová?“ zaškľabil sa na ňu Sirius.

„To určite,“ uškrnula sa Lina. Black sa ku nej nebezpečne priblížil, až sa dotýkali nosmi.

„Možno, ak ma požiadaš, tak ťa pobozkám,“ nadhodil so samoľúbym úsmevom na perách. Stále rovnaký idiot!

„Možno, ak ma poprosíš, ti nevlepím pred všetkými facku a nechám si to na inokedy,“ zasyčala znechutene. Black sa na ňu prekvapene pozrel a razom odstúpil. James ich pobavene sledoval s Lily na kolenách.

„Vidím, Tichošľap, že sa konečne našlo dievča, ktoré dokáže odolať tvojmu šarmu,“ povedal s úškrnom.

„Akému šarmu?“ opýtala sa Lina, čím rozosmiala Lily a Petra. Black ich len dotknuto sledoval a po chvíli zaváhania si sadol vedľa Jamesa. „Jé, pán Úžasný nevie čo povedať?“ rypla si Relina.

„Pán Úžasný spriada svoj plán na pomstu,“ odsekol s úsmevom.

„Hm... Tak to aby som sa začala báť,“ poznamenala naoko zamyslene.

„To by si sa mala,“ prikývol.

„Áno, asi áno. Veď čo ak ma budeš chcieť opäť pobozkať a celú ma zasliníš?“

Lily s Jamesom sa pobavene zasmiali. Za to Black sa tváril, akoby mu niekto vrazil.

„Ty si nedáš pokoj, však, Moranová?“

„Ty ma neprestaneš otravovať, však, Black?“

To už sa začal smiať aj Pettigrew s Lupinom, ktorí sa tu vzal bohvie odkiaľ.

„Vidím, že tu panuje dobrá nálada,“ spokojne skonštatoval Remus. Lina sa na neho prekvapene pozrela.

„Asi máš pravdu. Lina a Záškodníci v jednej miestnosti? A k tomu dobrovoľne?“ prikývla Lily. Lina naštvane prižmúrila oči.

„Ak si si nevšimla, tak to ty tu sedíš Potterovi na kolenách. Nebola si to náhodou ty, ktorá celých sedem rokov tvrdila, aký je ten Potter nafúkaný debil?“ opýtala sa.

„To si o mne vážne hovorila?“ ozval sa dotknuto James. Lily zružovela a jemne ho pobozkala na pery.

„To som ešte nevedela, aký si v skutočnosti milý,“ odvetila s úsmevom. Jamesa to upokojilo.

„Lily? Nechaj, prosím ťa, na chvíľu Pottera Potterom a poď mi ukázať, kde budem spať,“ požiadala ju Lina. Lily neochotne prikývla.

Keď večer zaspávala vo veži s ďalšími troma dievčatami, cítila sa zvláštne. Pozerala sa nad seba na červeno-zlatý baldachýn a nemohla sa zbaviť pocitu, že práve zradila. Zradila Cissy, jej najlepšiu kamarátku. Bavila sa predsa s Blackom a tou jeho bandou, ktorú obidve od začiatku nenávideli. A teraz? Dokonca mala pocit, že v Chrabromile by jej bolo oveľa lepšie ako v Slizoline. Bolo jej z toho do plaču.

Ach, Cissy... Sľubujem, že tebe dám vždy prednosť pred chrabromilčanmi. Vždy.

….........

A nastalo menšie zbližovanie medzi Záškodníkmi a Linou... V nasledujúcej kapitole už budú Vianoce, takže polovica poviedky bude za vami! (Ale to rýchlo uteká, však?) No to by som nebola ja, ak by som nemala pre Linu príjemné prekvapenie. A pre vás takisto!

Killy

Za beta-read opět děkujiLili Darknight.

R.

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Humusáčka zo Slizolinu - 9. kapitola: