Bosska - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Táto kapitola má názov "Všedné dni a iné nepríjemné záležitosti". Napriek tomu, že je Rave chorá, chalani jej nedajú pokoj a Rave si bude musieť v hlave usporiadať, čo vlastne ku komu cíti. A napriek jej rozhodnutiam sa ani jeden z jej nápadníkov nemieni vzdať (či už sú to nápadníci, o ktorých viete, alebo takí, ktorí zatiaľ iba potichu žiarlia a neskôr sa ukáže, ako sa veci vlastne majú ;P).

10.10.2011 (19:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 763×

Ráno ma zobudil otcov hlas. Trochu so mnou zatriasol a spýtal sa ma, ako mi je. Namiesto odpovede som kýchla. Otec mi priložil ruku na čelo a skonštatoval, že mám stále teplotu. Takže som nemusela ísť do školy (definitívne som to začala volať škola). Doniesol mi raňajky do postele a keď som dojedla, znovu som zaspala.

Zobudila som sa akurát na obed. Rýchlo som si umyla zuby a obliekla som sa vhodnejšie. Teda, obliekla som si rifle a na košieľku som si natiahla svetrík. S česaním a podobnými malichernosťami som sa neobťažovala.

Na obed sme mali cestoviny so syrom, moje obľúbené jedlo, ale akosi som nemala chuť do jedla. Otec si z toho vydedukoval, že som naozaj chorá. Vraj mám aj lesklé oči a som veľmi bledá, o čom som nepochybovala. Teraz ma všetko bolelo, ale aspoň som už menej kýchala. Dúfala som, že Byakuran si uvedomuje, že to zavinil on. Ale ak si to uvedomoval, rozhodne to nedával najavo. Celý čas sa smial spolu s Leom a s akýmsi dievčaťom s čiernymi vlasmi. Ani na mňa nepozrel. Chvíľu som ho so zamračením sledovala.

„Kašli naňho.“ Zľakla som sa a snažila som sa zakryť, kam predtým smeroval môj pohľad. Až teraz som si uvedomila, že Mukuro ma celý čas sledoval. Začervenala som sa a začala som jesť. Mukuro pokrútil hlavou a tiež sa začal hrabať v svojom jedle.

„Čo ti urobil Byakuran?“ spýtal sa otec prísne. Super. Nechcel to Mukuro rovno vykričať cez megafón?

„Nič mi neurobil...“ zamračila som sa.

„Ale?“ Otec ma pozná.

„Ale je to idiot...“ vzdychla som si. Otec prikývol na znak toho, že rozumie. Dúfala som, že mu nič neurobí. Nechcela som, aby dostal nejaký trest aj napriek tomu, že mi veľmi ublížil. Vlastne... Dostávajú mafiáni tresty za to, že niekomu ublížia?

Keď som dojedla, zdvihla som sa a bez rozlúčky z hocikým som sa vrátila do svojej prázdnej izby.

Netešila som sa, že dnes budem musieť ostať celý deň na izbe, pretože v podvečer sme mali mať dve hodiny bojových umení, na čo som sa tešila, odkedy som sem prišla. Ale nedalo sa nič robiť, tak som si zobrala knihu z knižnice, ktorú som mala v izbe, ľahla som si do postele a začala som čítať. Bola to klasická romantická kniha a po prvých piatich stránkach mi prišlo zle. Skoro som sa rozplakala. Hodila som knihu na zem, otočila som sa na bok a skúšala zaspať, ale nešlo to. Musela som myslieť na odmeraný Mukurov postoj, na majetnícke správanie Byakurana a na Franove priateľské správanie. Asi by ste si mysleli, že by bolo rozumné chodiť s Franom. Ale mne to tak nepripadalo. Bol to len kamarát, s ktorým sme často blbli. Mala som ho veľmi rada, ale neviem si predstaviť, že by som sa s ním mala bozkávať alebo čo.

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Rýchlo som zakričala: „Ďalej!“ a otočila som sa ku dverám.

Vošiel Byakuran. Na chvíľu som prestala dýchať. Nevedela som, čo mám urobiť, či naňho nahučať alebo ho objať a povedať, že chcem, aby bolo všetko ako na začiatku. Ale nemusela som urobiť nič.

Povedal: „Prepáč,“ a vyšiel z mojej izby.

„Počkaj...“ zakričala som za ním, ale už bol preč. Rýchlo som vstala a rozbehla sa na chodbu.

V strede chodby som ho zastavila. Otočil sa ku mne a objal ma. Pritisla som si ho k sebe a vdychovala som jeho vôňu. Dýchal mi do vlasov, ako vždy, keď sme sa objímali.

„Prepáč...“ zopakoval a ja som sa zaborila do jeho hrude.

Zrazu mi nadvihol hlavu a pobozkal ma. Tento krát nežne a opatrne, akoby sa bál, že by som sa mohla vypariť. Najprv si ma tuho pridŕžal pri tele, potom mi rukami začal prechádzať po chrbte pod košieľkou. Vtedy som si uvedomila, ako som oblečená, no bolo mi to jedno. Keď sme sa prestali bozkávať, dýchala som rýchlo a srdce mi bilo ostošesť.

„Ty horíš!“ priložil mi Byakuran ruku na čelo. „Mala by si si ísť ľahnúť. A užiť nejaký liek.“

„Prestaň. To mám celé dni ležať? Vieš, aká je to nuda?“ rozhorčene som sa bránila.

„Ale ak nebudeš odpočívať, nikdy ne-“ zasekol sa uprostred vety. „Počkaj. Nechystáš sa snáď ísť večer na hodiny, že nie?!“ Previnilo som sa naňho pozrela.

„Neprichádza do úvahy,“ chytil ma okolo ramien a viedol naspäť do izby. „Veď ešte hodinku vydržíš, ďalšie tri s tebou budem a tie dve ďalšie vydržíš sama. A potom môžeš ísť na večeru.“

„Pôjdeme na večeru spolu?“

„Samozrejme,“ usmial sa.

„Ale... Všetci budú vedieť, že sme spolu,“ nebola som so istá, či to chcem.

„Hm~, mohli by sme oznámiť naše zásnuby,“ prehodil naoko bezstarostne.

„Zásnuby?“ vykríkla som zdesene.

„Len žartujem,“ zasmial sa.

„Veď preto...“ poznamenala som a snažila som sa zakryť moju nervozitu z toho, ako sa ku mne správa. Zrazu sa z izby, okolo ktorej sme prechádzali, vystrčila vlasatá hlava.

„Čo? Kto má zásnuby?“ Bol to Dino.

„Nikto!“ vykríkla som.

„Už som sa tešil...“ poznamenal a vrátil sa do izby.

O chvíľu som aj ja zaliezla do izby a čakala, kým sa Byakuran vráti. Nechcelo sa mi spať, tak som zapla počítač. Potom Byakuran prišiel a celý čas sme prekecali. Potom ale musel ísť späť na vyučovanie a ja som sa vrátila k počítaču. Hrala som nejaké hry a keď bol čas, obliekla som sa a zišla som do jedálne. Jedáleň bola tiež v budove C, čiže ďaleko, ale cestou som stretla Bela.

„Jak ti je?“ pýtal sa ma ustarostene.

„Som v pohode, je to len prechladnutie,“ ubezpečovala som ho.

„Prechladnutie s teplotou?!“

„Naozaj som v pohode.“

„Len aby.“

V jedálni som si sadla vedľa Byakurana. Mukuro na nás zazeral ako teľa na nové vráta. Chcela som mu na to niečo povedať, ale nechcela som ho nahnevať.

Po večeri sme s Byakuranom išli do mojej izby. Zas mi nanútil nejaké tabletky proti teplote a donútil ma ísť spať.

„Zostaň so mnou.. Aspoň chvíľu,“ prosila som ho. Súhlasil a ľahol si ku mne.

„Ten Mukuro ma štve,“ prehodil po chvíli.

„Vy ste naj kamoši?“ spýtala som sa opatrne.

„Boli sme, ale... Neviem, či budeme v pohode ako pred tým.“

„Verím, že budete,“ uistila som ho. Pokrútil hlavou.

Začala mi byť zima. Schúlila som sa do klbka a pritisla sa k Byakuranovi. Jeho telo ma zohrievalo. Zakryl nás a objal ma. Prehodila som si ruku okolo jeho pása. Zaborila som si doňho hlavu.

„Si taká drobná...“ pošepkal mi do ucha, „zmestíš sa mi do náruče.“

Odfrkla som si, ale viac som sa k nemu pritúlila. Potrebovala som ho cítiť, bála som sa, že to nie je pravda, že som sama a blúznim z teploty.

Byakuran ma začal bozkávať. Perami mi prechádzal po vlasoch, po krku, po ramenách. Nadvihla som hlavu a pozrela som naňho. Bol strapatý, ale vyzeral dobre. Pobozkala som ho na líce. Usmial sa. „Dobrú noc...“

*****

Keď som sa ráno zobudila, bolo mi lepšie. Nebolelo ma hrdlo ani hlava. Oči som mala zavreté, až pokým som si neuvedomila, že nie som sama.

Otvorila som oči. Vedľa mňa ležal Byakuran a prudko vydychoval. Mal oblečené rifle a čierne tričko. Takže to nebol sen...

Prudko som s ním zatriasla: „Hej, vstávaj...“

„Čo~o?“ zažmurkal.

„Ty si tu spal celú noc?“ začudovala som sa.

„Ja... Asi som zaspal... Koľko je hodín?“ spýtal sa rozospato.

„Pol ôsmej. Stíhaš školu.“

„Školu?“ zamračil sa, ale prinútil sa posadiť. Vtisol mi bozk na čelo a postavil sa.

„V tom prípade musím rýchlo ísť. Nestihnem sa ani nara-“

„Idem ti po desiatu, donesiem ti ju do izby,“ skočila som mu do reči a postavila som sa.

„Nemusíš.“

„Ale ty to nestíhaš,“ objala som ho a postrčila z dverí. Kúsok som išla s ním. Potom som bežala do jedálne a schmatla dva desiatové balíčky. Kuchárka sa na mňa pohoršene mračila, asi kvôli oblečeniu. Mala som na sebe tie krátke pyžamové gate a košieľku s tenkým svetríkom.

Bežala som naspäť. Zastala som pred dverami Byakuranovej izby. Bála som sa zaklopať, lebo Byakuran býva s Leom. No prinútila som sa. Klop, klop, klop...

„Ďalej,“ ozvali sa obidvaja chlapci jednohlasne. Otvorila som dvere. Byakuran si odo mňa zobral balíček a poďakoval. Potom sa zarazil.

„Ty si bežala?“ spýtal sa podozrievavo. Ja som sa začervenala a Leo sa rozosmial: „Ty si teda číslo... Chcel by som mať tvoju energiu, keď beháš s chrípkou...“

„Nemám chrípku,“ povedala som ako malé urazené dievčatko, ktorého sa niekto spýtal, či je chlapček.

„Ale boss hovoril, že máš,“ pokrčil plecami. Byakuran sa zatiaľ ku mne nenápadne priblížil. Schmatol ma okolo pása a pobozkal na vrch hlavy. „Sľúb mi, že sa budeš šetriť, kým nevyzdravieš.“

„Asi som hyperaktívna,“ zasmiala som sa.

„Ja to myslím vážne,“ povedal s vážnosťou.

„Tak dobre,“ vzdychla som si.

„Ďakujem,“ poďakoval a pobozkal ma. Bolo mi trochu trápne bozkávať sa pred Leom, ale on sa ako správny džentlmen otočil.

„Vidíme sa na obede?“ spýtala som sa.

„Ak po tvojom rannom behu budeš schopná prísť, tak áno,“ doťahoval si ma.

„A čo urobíš s Mukurom?“ povedala som potichu.

„Nič,“ odsekol.

„Mali by ste sa porozprávať.“

„Nemáme sa o čom rozprávať!“ zvýšil hlas.

„Nekrič na mňa,“ povedala som pokojne.

„Prepáč...“ pobozkal ma na čelo.

„Ale ak sa s ním neporozprávaš ty, urobím to ja.“

Byakuran prevrátil očami, ale podvolil sa. „No dobre...“ sľúbil neochotne. Potom mi priložil ruku na čelo.

„Už tuším nemáš teplotu.“

„To je dobre. Zajtra možno budem môcť ísť do školy. Vlastne, už mi je celkom dobre. Vidíš, čo dokáže urobiť taký ranný beh?“ zasmiala som sa.

„Len to nepreháňaj,“ vlepil mi bozk na líce.

„Mal by si ísť,“ pripomenula som mu.

„Jasne...“ vzdychol si a objímajúc ma si prehodil tašku cez plece. Potom ma odprevadil až k mojej izbe. Pred tým, ako sme sa rozlúčili, mi do ruky vtisol papier s úlohami a zo svojej tašky pre mňa vylovil ďalšie učebnice. Vraj mi ich predtým zabudol dať. Takže som mala čo robiť.

*****

Išla som na obed. Už mi bolo dobre, tak som si veselo vykračovala do jedálne. Ale keď som vošla do budovy C, čakalo ma nemilé prekvapenie. Na chodbe sa Mukuro hádal s Byakuranom. Vlastne, bili sa. Rýchlo som sa schovala za roh. S vypúlenými očami som sledovala, ako sa najlepší kamaráti snažia zabiť jeden druhého, a to všetko kvôli mne.

Zavrela som oči a pritisla sa ku chladnej stene. Zhlboka som dýchala a snažila som sa zadržať plač. Ale veľmi sa mi nedarilo. Čoskoro mi po tvári začala stekať prvá slza.

„Prečo mi to robia...“ zašepkala som do ticha. Opatrne som vykukla spoza steny a videla som, ako sa Mukuro zvrtol na podpätku (obrazne povedané, lebo nemal podpätky) a odišiel. Byakuran si vzdychol, no nasledoval ho do jedálne.

Utrela som si oči do svetra a potichu vošla do jedálne. Chcela som sa nenápadne posadiť niekam ďaleko od Byakurana aj Mukura, ale oni sedeli na kraji stola oproti sebe a zazerali jeden na druhého. Po špičkách som prechádzala okolo Byakurana, keď ma zaregistroval Mukuro.

„Ja ťa vidím.“

„Doriti,“ zašepkala som a zastavila som sa uprostred kroku. Hodila som naňho falošný úsmev. Vkĺzla som na stoličku vedľa Byakurana.

„Tu to máš,“ prehodil Mukuro. Nevedela som, o čom hovorí. Byakuran pokrčil ramenami a špáral sa v jedle. Potom ma pobozkal na líce.

„Len to nepreháňajte,“ upozornil nás Mukuro.

„Čo ty riešiš to, čo my spolu robíme?!“ ostro odpovedal Byaku.

„Prestaňte sa hádať!“ zavelila som. Obidvaja na mňa fľochli, ale aspoň stíchli. Chytila som Byaka za ruku, aby som mu ju mohla stláčať pri náznakoch agresivity. Mukura som plánovala kopať do nôh.

Našťastie, nič vážne sa nestalo. Celý čas už ani nemukli. Ja som jedla ľavou rukou, keďže pravou som držala Byaka. Nebolo to najideálnejšie, ale šlo to.

Byakuran sa zrazu postavil a hlavou kývol k dverám. Nasledovala som ho, ale najprv som pozdravila Mukura: „Maj sa.“

„Čau,“ odpovedal odmerane, ani sa na mňa nepozrel. Fran ma zastavil: „Toto mi budeš musieť vysvetliť.“ Prikývla som a bežala za Byakuranom.

„Prečo sa správate ako malé deti?!“ skoro som kričala. Mala som toho po krk.

„Pretože mi chce prebrať babu,“ pokojne odpovedal Byaku.

„Ja ho nechcem,“ odsekla som s istotou.

„Tak mu to povedz,“ odvrkol.

„Už som mu to povedala.“

„Ale on ťa aj tak chce a nevzdá sa.“ Pokrútila som hlavou.

„Nie. Nevzdá. Ale ja ho naozaj nechcem.“ Byakuran si vzdychol.

„Veci sa môžu zmeniť. Nikdy nehovor nikdy.“ Chytila som ho za ruku a odviedla von z budovy. Posadil sa na lavičku a mňa si posadil na kolená. A ja som mu porozprávala o mojom prvom stretnutí s Mukurom a Xanxusom. Keď som skončila, Byakuran pretisol pomedzi zuby: „Ja ich zabijem...“

„Nemusíš. Bolo to dávno. Xanxus si to už ani nepamätá.“

„Veď sa ťa pýtal, či ste sa už nestretli.“

„Nebol si istý. Ja mu to rozhodne pripomínať nebudem,“ bránila som sa.

„On si môže spomenúť aj sám.“

„Nebuď mrzutý,“ objala som ho a pobozkala.

„Nie som,“ odpovedal pomedzi bozky. „Mimochodom, nakazíš ma.“

Odlepila som sa od neho a zažmurkala som. „Prepáč...“ Neodpovedal, ale so smiechom ma znovu pobozkal.

Oprela som si hlavu o jeho plece. Rozmýšľala som nad tým, prečo s ním vlastne chodím. Nemala som dôvod. Jednoducho sa to stalo. Ale ja ho poriadne nepoznám, aj keď viem, že je skvelý.

„Je ti niečo?“ spýtal sa ustarostene. Ja som ho ale poriadne nevnímala.

„Hm? Nie, nič...“ odpovedala som zamyslene. Objal ma a perami mi prešiel po krku.

*****

Išla som po chodbe do svojej izby. Zrazu na mňa niekto zakričal a ja som sa otočila. Bol to Mukuro.

„Nejdeš von? Prejsť sa?“ Nechcelo sa mi, ale prikývla som. Išli sme v tichu. Až keď sme si sadli na lavičku, Mukuro spustil:

„Prečo ho chceš viac ako mňa?“ spýtal sa úprimne. A ja som, samozrejme, nevedela odpovedať.

„Neviem. Nechcem. Jednoducho ho mám,“ tak znela moja zmätená odpoveď.

„Ale mne si povedala, že ma nepoznáš. Ako by si jeho poznala,“ odfrkol si.

„Prestaň. Vieš, prečo s tebou nechcem chodiť.“ Ticho.

„Prepáč...“ zamrmlal.

„To sa nedá len tak odpustiť. A už vôbec nie zabudnúť.“

„Dalo by sa, keby si chcela.“