OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Bosska - 2. kapitola

14.09.2011 (19:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 993×

V triede T4 som bola medzi prvými a z ľudí, ktorých poznám, tu ešte nebol nikto, tak som ležala na lavici. Zrazu mi niekto do ucha zašepkal „búúúú“ a ja som sa strašne zľakla. Vyskočila som z lavice a svojho útočníka som takmer zhodila na zem. Bol to Byakuran. Teraz sa od smiechu skoro šúľal po zemi a ja som stála nad ním so skríženými rukami.

„Čo si myslíš, že robíš?!“ vykríkla som naňho.

„Straším ťa,“ začal sa smiať ešte viac.

„Ha-ha-ha.“

„To hovoria ľudia, čo nemajú čo povedať,“ smial sa ďalej.

Sadla som si do lavice a tvárila som sa pritom urazene. Byakuran si hodil ruksak na moju lavicu (na stranu Chrome) a sadol si vedľa mňa.

„Ukáž mi rozvrh.“ Podala som mu ho.

„Máme spolu všetky jazyky aj športové predmety,“ poznamenal po chvíli.

„Ty vieš svoj rozvrh naspamäť?“ spýtala som sa nechápavo.

„A?“ povedal drzo a ja som ho buchla päsťou do ruky. Zasmial sa.

„Si naozaj taká slabá, alebo ma šetríš?“ Vyplazila som mu jazyk.

„BU!“ znovu mi niekto zakričal do ucha a ja som skoro spadla zo stoličky. Nepotrebovala som zisťovať, kto to bol, vedela som to presne.

„Radšej utekaj, kým sa nepostavím,“ zasyčala som pomedzi zovreté zuby.  Fran sa iba zasmial a hodil si veci na lavicu.

„Dnes ma môžeš zastreliť, máme spolu streľbu,“ zasmial sa.

Prevrátila som očami, no v tom som sa zarazila. „Odkiaľ vieš, aký mám ja rozvrh?!“

„Ja viem všetko,“ usmial sa záhadne. „Ale nie, veď je to na nete.“

„Na nete?“

„Áno, na internete, ak nevieš, čo je to net. Na našej `rodinnej´ stránke.“ Ja ho tuším raz  zabijem.

„My máme rodinnú stránku?“ spýtala som sa prekvapene.

„Áno, včera som ju založil...“ vyplazil jazyk a ja som prevrátila očami.

„A prečo si si kukal môj rozvrh?!“ zamračila som sa naňho.

„Ushishishi~, on ťa totiž miluje,“ zaznel mi Belov hlas spoza chrbta. Zase som skoro spadla zo stoličky.

„Prečo mi to všetci robíte?!“ zatiahla som. „No. Čo si to hovoril?“  usmiala som sa na Bela.

„Že ťa určite miluje.“ Rozosmiala som sa, no asi som trochu očervenela.

„Tak určite,“ zamračil sa naňho Fran.

„Idiot,“ buchol Bel päsťou Frana do ramena. Asi sa takto podpichovali často.

Prevrátila som očami. Vtom prišla Chrome a Byakurana vyhodila z miesta vedľa mňa. Potom prišiel Mukuro a objal ma na privítanie. Nie, že by mi to bolo nepríjemné, ale tak... Ja na naše prvé stretnutie nemôžem zabudnúť. Aj keď by som chcela, pretože sa mi teraz zdá celkom v pohode... No nič. Nebudem na to myslieť.

No, keďže som bola v prvej skupine, triedna (ktorá sa nám stále nepredstavila) ma učí angličtinu, čiže s ňou mám hodiny najčastejšie. To je na houby... Dala nám nejaké papiere s úlohami a robte si. Dúfam, že to nebude známkovať, lebo toho veľa neviem. Ale zopár ľuďom to aj vysvetlila. Dve hodiny sme strávili krúžkovaním písmeniek a, b, c, d.

Potom sme mali krátku prestávku. S Franom, Chrome a Belom sme si otvorili balíček čipsov a jedli sme ho, až dokým nezazvonilo (áno, naozaj tu zvoní!).

Do triedy vošiel nebezpečne vyzerajúci profesor. Vlasy mu stáli všetkými smermi a v ústach mal piercing, ktorý mu reťaz spájala s piersingom v obočí.

„Snáď nás nechce učiť ten starý svetielkujúci perverzák?!“ poznamenal Fran a ja som mu dala po hlave.

„Naozaj je starý svetielkujúci perverzák!“ bránil sa.

„Ticho tam vzadu!“ zakričal starý svetielkujúci perverzák. Super. To tiež budú úžasné hodiny...

„Takže... Som Levi A Than a budem vás učiť logiku a stratégiu. Dúfam, že budete kreatívny. Ale viete čo... Dnes si dáme voľnú hodinu, musím si niečo dorobiť.“ ... A celú hodinu sa hral na mobile. Super. Tomu sa hovorí prísny učiteľ. Ale... Viete. Nie, že by bolo nepríjemné celú hodinu sa smiať tak, že skoro ležíte pod lavicou... Nenápadne, samozrejme.

Asi chcete vedieť, na čom sme sa smiali.

No... ťažko povedať. Na všetkom, na čom sa dá zasmiať. V prvom rade na tom, že Bel je teplý. Našťastie mu to nevadilo a smial sa s nami.  Ale on nevyzerá ako gej. Podľa mňa je celkom pekný, ale nikdy som nevidela jeho oči. Má ich starostlivo zakryté pod ofinou... Tak, ako jeho brat. Zaujímalo by ma, prečo. Určite majú pekné oči. No a ani sa neoblieka ako gay, ani nespráva, ani nič... Je normálny. Taký pohodový. Trochu strelený a génius. Každý génius je šiši. A on sa aj smeje „šiši“. Teda „ushishishi“. Ale to je skoro to isté. A jeho brat „ushesheshe“. No dobre, už nejdem rozoberať dvojčatá... Aby ste si nemysleli, že sa mi páčia alebo čo.

Smiali sme sa na tom preto, lebo Bel sa rozhodol, že nám ukáže svoju teplú stránku. Rozprával afektovane, robil ksichty a tak. Chvíľami to možno ani nebolo vtipné, ale my sme sa museli smiať! Poznáte také stavy, nie? Keď máte pocit, že ste niečo pili, a pritom ste pili maximálne minerálku.

A keď skončil, dostal sa k slovu Fran. Teda, celý čas Belovi nadával a častoval ho nepríjemnými poznámkami, ale ako som sa dozvedela, oni sú už zvyknutí. Odkedy sa poznajú, stále sa doťahujú. A Bel to Franovi tak trochu vrátil. Teda, vracia mu to celý život. Napríklad teraz mu schoval tašku a Fran si myslel, že si ju zabudol v izbe. Tak si teda išiel po ňu.  Keď sa vrátil do triedy bez tašky, čakala ho na lavici. Všetci z toho mali ohromnú srandu. Ja som sa od smiechu váľala pod lavicou.

Keď nás prestalo baviť robenie zle Franovi, Bel navrhol, aby sme si zahrali karty. Jediným problémom bolo to, že sme žiadne nemali. No náš génius Fran prišiel s riešením. jednoducho karty vytiahol z rukáva. Vypúlila som oči.

„To jak? Nehovoril si, že nemáš karty?“

„Veď nemám.“

„A toto je čo?!“

„Ilúzia,“ odpovedal pokojne.

Pozrela som naňho s výrazom ničomu nerozumiem a zamračila som sa. Bel sa zasmial.

„On je iluzionista,“ povedal významne.

„Akože robí triky a také veci?“

„Nie~, on robí ilúzie. Ozajstné ilúzie, ktoré oklamú všetky tvoje zmysli.“

Zase som nahodila výraz á la debil a pozrela som na Frana. Zrazu sa lavica predo mnou rozpadla a veci, ktoré boli pôvodne na nej zostali visieť vo vzduchu. Pod nimi začal horieť oheň, ale našťastie Fran vrátil všetko do pôvodného stavu skôr, ako si to niekto všimol. Ja som zostala sedieť s otvorenými ústami ako ryba bez vody.

„To – bola – ilúzia,“ povedal Bel pomaly, akoby vysvetľoval malému decku, že to, čo drží, je zmrzlina.

Tiché aha bolo to jediné, čo sa mi podarilo zo seba dostať.

„Aj tuto Chrome, Mukuro, Byakuran a Mammon (čítaj Marmon) vedia robiť ilúzie. A možno ešte niekto,“ oznámil mi Fran.

„Kto je Mammon?“ spýtala som sa so záujmom.

„To dievča tam,“ Chrome ukázala na útle dievča v plášti s kapucňou, ktoré sedelo na lavici kúsok pred nami.

Ešte chvíľu som bola v šoku, ale aspoň sme mali karty, aj keď nie skutočné, no stále to boli karty a dalo sa s nimi hrať.  Fran rozdal. Ušli sa mi super karty (čiže Fran pri miešaní nepodvádzal). Dostala som srdcovú sedmičku (hihi), zelené eso, guľovú devinu, žaluďovú desiatku a srdcového horníka. Prvá vyložená karta bola zelený dolník, čiže Chrome, ktorá začínala, mohla dať hocičo. Položila dve desiatky, srdcovú a guľovú. Ja som prispela žaluďovou a Bel zelenou. Fran dal zelenú sedmičku a Chrome doložila guľovú.

„Nié~,“ vykríkla som a vybrala šesť kariet z kôpky. Bel ma vysmial, že som neschopná a ja som mala sto chutí priložiť svoju sedmičku, ale šetrila som si ju na horšie časy, presnejšie, na časy, keď Fran alebo Bel vyhrajú. No aj tak som mu dala aspoň jednu sedmičku (žaluďovú) z kôpky kariet, ktoré som si práve vytiahla. Zamračil sa a vytiahol si tri karty. Hrali sme ďalej a nudenie nehrozilo. Chrome priložila srdcového kráľa a ja som už nemala ani kráľa ani nič červené s výnimkou karty, ktorú som nemienila zbytočne minúť, tak som teda položila horníka a zmenila som na zeleň.

„Hej, ty mi vidíš do kariet!“ zamračil sa Bel a vytiahol si jednu kartu z kôpky. Nato Fran položil svoju poslednú kartu.

„Vracať môžeme hneď, alebo až keď budeme na rade?“ prehodila som a Fran na mňa pozrel vražedným pohľadom.

„Ushishishi~, až keď budeš na rade,“ začal sa smiať Bel. Chrome hodila tri osmičky. Ja som samozrejme konečne vyhodila svoju srdcovú sedmičku, načo sa Bel aj Chrome rozosmiali a ja som sa škodoradostne usmiala na Frana.

„Stále so mnou chceš tancovať?“ uškrnula som sa.

„Áno, zlatko,“  nahodil sladký úsmev a vytiahol si tri karty, ale keď si ich prezrel, zamračil sa. Prevrátil očami. „No, choď, Chrome.“

„Veď ty máš ešte ísť,“ kopol ho Bel pod lavicou do nohy.

„Ona má ísť a nekop ma.“

„Sedím ti na kábli?“ postavila som sa so smiechom. „Ty ideš.“

Znovu prevrátil očami a hodil kartu. „Múdrejší ustúpi.“

„Vždy musí mať posledné slovo?“ obrátila som sa na Bela so smiechom.

„Musí,“ zasmial sa a Fran si odfrkol.

Hrali sme ďalej. Po chvíli som hodila žaluďovú devinu, načo Bel nenápadne položil guľovú desiatku a zelenú devinu. Fran nadvihol vrchnú kartu. „Ja som to videl,“ hodil kartu Belovi naspäť.

„Tak ty takto!“ dala som mu po hlave, teda chcela som, ale uhol sa. Všetci sme sa začali smiať.

Zrazu zazvonilo. Škoda. Mali by sme hrávať častejšie, je to haluz.

Ďalšia hodina bola psychológia, na ktorej som bola v skupinke s Rasielom, Leom, Xanxusom a ďalej s ľuďmi, ktorých som zatiaľ nepoznala. Ešte tam bolo to dievča, Mammon. Ku mne si sadol chlapec s červenými vlasmi a leukoplastmi na tvári, ktorý sa mi predstavil ako Enma. Pred nami sedeli Ken a Chikusa. Ken mal blond vlasy a cez nos mu prechádzala hlboká jazva. Chikusa mal okuliare a na hlave čiapku. Ale teraz bola nuda, lebo sme dostali štyri učebnice a v jednej z nich sme mali prečítať celú kapitolu, ktorá mala, mimochodom, dvadsaťtri strán.

Keď zazvonilo, rozlúčila som sa s chalanmi a odniesla som si do izby tašku. Potom som bežala na obed.

Aj tento bol zaujímavý. Namiesto jedenia sme sa smiali.

Viete, Bel a nože, to jednoducho patrí k sebe. Keď mal osem, vraj dobodal brata na smrť... No on to prežil, ako ste mali možnosť postrehnúť. A jak sme teda obedovali, Bel krájal jedlo. Ale ako!  Svojím nožom. A buzerantským spôsobom, a to doslova. Ako podľa bontónu, lakte pri bokoch a pekne nabodnúť na vidličku a vložiť do pusinky. A dôkladne požuť. Ach, to ste mali vidieť...

Potom Mukuro vykríkol „Pozor!“ na čo sa Bel, Rasiel a Fran postavili a dali sa do pozoru. Starší mafiáni sa čudovali, čo sa deje, triedna na nás nahučala, nech sa upokojíme, že nám dá trest, ak neprestaneme, tak sme boli nútení potichu jesť. Otec sa ale smial s nami a teraz žmurkol na Mukura. Ten niekam odbehol a o minútku sa vrátil s balíkom obrovskej čokolády. Bel ju začal krájať! Rasiel sa pridal, tiež vytiahol boh-vie-odkiaľ nôž a začal krájať z druhej strany.

Keď sme zjedli aj nakrájanú čokoládu, otec ukončil obed a my sme mali na chvíľku voľno. Išla som do izby prezliecť sa. Mali sme hudobnú a hru na hudobný nástroj. Vybrala som si priečnu flautu. Hrám na ňu odkedy som ju dostala, čo bolo asi keď som mala štrnásť alebo pätnásť. Teraz som si ju vybrala zo šuplíka a dala si ju do tašky. Prešla som do budovy C a vyšla po schodoch na druhé poschodie do hudobky.

Uprostred triedy sa vynímal čierny lesklý klavír, krídlo. Aj na klavír som vedela hrať a dúfala som, že sa mi podarí zahrať si na tento tu. Teraz na ňom hral bielovlasý chalan, starý asi ako ja a pri ňom stáli ďalší dvaja, jeden čiernovlasý a druhý hnedovlasý.

Hodina prebehla hladko. Každý nahlásil učiteľke, na čo hrá, poprípade bude hrať a ak vedel, tak niečo zahral. Ja som zahrala svoju obľúbenú pesničku s írskou melódiou.

Keď hodina skončila, mali sme trojhodinové voľno. V izbe som si pustila hudbu (bullet for my valentine) a hľadala som veci, čo si oblečiem na streľbu a jazdectvo.  Do menšej cestovnej tašky som zbalila jazdecké čižmy, nohavice, pohodlnú flanelovú košeľu s krátkym rukávom a jazdeckú prilbu. Obliekla som si čierne tepláky pod kolená, modré tričko bez rukávov a do tašky som hodila chrániče na uši a kopu ďalších hovadín potrebných na strieľanie (vrátane nábojov a mojej pištoľky). Obula som si čierne kanady s prackami, ale až po tom, čo som si na počítači vytlačila úlohu z psychológie a filozofie. (Áno, dostali sme úlohu hneď v prvý deň a na v podstate suplovanej hodine).

Išla som na strelnicu. Tam ma už čakal Fran, ktorý niečo (očividne dôležité) rozoberal s Byakuranom. Keď som k nim prišla, obidvaja sa na mňa usmiali, ale stíchli.

„Tak čo, Fran, môžem ťa zastreliť?“ spýtala som sa ho s úsmevom.

„Dnes ideme strieľať z luku,“ zamračil sa Byakuran. Super. Nikdy som nestrieľala z luku. To zas bude trapas pri mojej šikovnosti...

A aj bol. Trénerka mi dala luk a vysvetlila mi, ako ho mám chytiť. Potom prešla k ďalším ľuďom, ktorí to nevedeli. Vôbec mi to nešlo. Vždy, keď som pustila šíp, spadol kúsok odo mňa. Asi sa na to nedalo pozerať, lebo o pár minút za mnou prišiel Byakuran.

„Nejako ti to nejde,“ povedal s úsmevom, „môžem ti pomôcť?“ Pokrčila som plecami. Najprv som mu ukázala, ako to robím. Prikývol a znovu mi ukázal, ako ho mám chytiť. Keď videl, že mi to stále nejde, držal mi ruky a chytil ho so mnou. Jeho dotyk bol príjemný. Mal teplé ruky a bol oveľa vyšší odo mňa. Cítila som, ako mi dýcha do vlasov. Asi som bola celá červená, ako sa poznám.

Keď sme spolu držali luk, povedal: „Na tri vystrelíme. Raz... Dva... Tri.“ Pustila som šíp. Ako som si mohla všimnúť, Byakuran pustil aj gumu. Super. Trapas. Už viem, kde robím chybu. Na moje veľké prekvapenie sa Byakuran začal smiať. „Ty trdlo... Veď ty si celý čas púšťala iba šíp. A potom, že prečo ti to nejde,“ smial sa na mne a ja som bola určite červená ako paradajka. Sklopila som pohľad.

Zrazu stíchol. „Prepáč, nechcel som,“ objal ma a ja som nenápadne vdýchla jeho vôňu. „Tak poď, skúsime to znova.“

Zopár krát sme ešte vystrelili spolu a potom ma nechal, nech to skúsim sama. Na prvýkrát som sa trafila do stredu terča!

„Gratulujem,“ úprimne sa usmial Byaku. „Tak, aj ja si idem zastrieľať. Myslím, že už to zvládneš sama.“

„Ďakujem,“ Odišiel a ja som sa musela sama pre seba usmiať. Už sa teším, až sa znovu prejaví moja neschopnosť.

Nemusela som čakať dlho. Totiž, na jazdeckom nám pridelili kone a museli sme čistiť stajňu. Stajňu, v ktorej bol môj kôň, som čistila spolu s Franom, Belom, Mukurom, Byakuranom,  Kenom, tým chalanom, čo hral na klavíri (volá sa Hayato Gokudera) a s chalanom, ktorý sa volá Skull. Našou úlohou bolo stajňu upratať, vyniesť hnoj a podobné.... nečistoty, dať koňom žrádlo a vodu.

Zo začiatku to nevyzeralo ako ťažká úloha. Chodila  som s fúrikom okolo boxov a chalani mi doňho hádzali hnoj a staré vlhké seno. No, ako sa poznám, od prvej chvíle som vedela, že sa mi nemôže dariť večne. Takže ma neprekvapilo, keď som pri presúvaní sa k ďalšiemu boxu zakopla a vysypala som všetok obsah fúrika na práve vyčistenú zem. Našťastie som nikoho, ani seba, nezranila. Všetci chalani bleskovo vyskočili z boxov a prišli mi na pomoc. Byakuran mi podal ruku a pomohol mi vstať. Keď som sa postavila, bol pri mne veľmi blízko, skoro sme sa dotýkali tvárami, aj napriek našej odlišnej výške. Držal mi ruku o čosi dlhšie, ako by bolo vhodné. No potom ma pustil a ja som o krok odstúpila.

Mukuro si vzdychol a čudne na mňa pozrel, no začal hádzať hnoj späť do fúrika. Bel to potom išiel vyniesť. Keď som išla pre vedro s vodou, Fran sa ku mne prikradol a pošepkal mi do ucha:

„Tak Byakuran, čo? Bude z vás pekný párik.“

„Netrep hlúposti,“ odbila som ho a s plným vedrom som prešla k môjmu koníkovi. Mimochodom, volá sa Poseidon a je to krásny čierny frízsky žrebec. Položila som vedro pred neho a začala som ho česať. Bol naozaj nádherný a ja som sa nemohla dočkať, kedy si na ňom zajazdím.

„Do riti!“ začula som a vyšla som z boxu. Hayato očividne tiež nie je najschopnejší. Tiež vysypal fúrik na zem. Ale on sa sám postavil, neprišiel mu nikto pomôcť a sám si to aj pozbieral. Z čoho vyplýva, že ja ako dievča som znevýhodnená. Všetci budú všetko robiť za mňa. Odfrkla som si a išla som mu pomôcť.

Nebol to dobrý nápad. Dozvedela som sa, že chcel byť v skupinku s desiatym, s Tsunom, a celý čas kvôli tomu nadával. Tsuna je ten hnedovlasý chalan, čo s ním stál pri klavíri. Naša rodina sa vraj delí na viac skupiniek a Tsuna je bossom jednej z nich. Môj otec je najvyšší boss a Xanxus je bossom Frana, Bela, Mammon a aj Levi A Thana, nášho učiteľa logiky! A pod toho Tsunu patria aj Mukuro a Chrome. A Byaku je tiež nejakým bossom. A Ken a Chikusa sú akýsi Mukurovi podriadený alebo ako to nazvať, jednoducho tiež patria pod Tsunu, ale nepriamo. Zaskočilo ma to. Áno, vedela som, že je tu kopec ľudí v rovnošatách. Ale nečakala som, že tu bude toľko skupín. A ja som sa zatiaľ poznala len s členmi troch! Vlastne štyroch, Skull patrí tiež do nejakej, kam patrí aj Mammon. Čiže môžeme byť vo viacerých skupinách, aspoň ja si to myslím. Ale ja možno nemôžem.

Hayato sa celý čas sťažoval, že nemôže byť stále so svojím bossom. Prevrátila som oči a vrátila sa do boxu. Teda chcela som, ale cestou ma Mukuro zastavil a išli sme spolu nabrať ďalšiu vodu do vedier.

„Takže, ty si sa teraz dala dokopy s Byakuranom?“ spýtal sa ma cestou a ja som skoro spadla na zem.

„Čo? Nie!!!“ vykríkla som zdesene. Ako prišiel na takú blbosť?!

„Vyzeralo to tak,“ skonštatoval.

„Nie, veď ho ani nepoznám...“ zamračila som sa.

„A... nechceš chodiť so mnou?“ nervózne vyhŕkol po chvíli ticha. Zarazila som sa.

„Prečo so mnou chceš chodiť?“ vysypala som zo seba, celá červená.

„Páčiš sa mi... od vtedy,“ odvrátil pohľad a ja som si vzdychla.

„Ale aj tak... Veď ma nepoznáš... Nie. Nemôžem s tebou chodiť,“ pokrútila som hlavou.

„Dobre.“

„Ale to neplatí na vždy.“

„Dobre.“ Zvyšok cesty sme boli potichu. Nabrali sme vodu a odniesli ju.

V stajni sme zavreli dvere a všetci sme si sadli na kopy sena. Odpočívali sme po ťažkej práci a bolo nám jedno, že to seno potom budú tie kone jesť a že budeme  mať seno všade, hlavne vo vlasoch. Teda aspoň ja. A Mukuro. A Fran. Oni dvaja tiež nemali vlasy práve najkratšie. Ale na Mukura som nemala ani ja. Mimochodom, jeho vlasy mu stále zakrývali pravé oko. Chcela by som vedieť, prečo ho skrýva.

Zrazu sme začuli zvuk, ako keď niekto zamyká dvere. S Byakuranom sme na seba pozreli a Skull vyskočil a bežal s dverám, alebo bráne, ako si to už nazvete. Mykal nimi, ale nešli otvoriť.

„Do koňa... Sme tu zamknutý,“ povedal, na čo si kôň v najbližšom boxe odfrkol. (Do koňa je východniarska nadávka x´D)

Bel sa plesol po čele a Fran ho napodobnil. Musela som sa zasmiať. Fran za to dostal po hlave. Chudák... Všetci ho bijú.

„Čo budeme robiť?“ spýtala som sa ostatných.

„Rozbijem dvere,“ povedal Hayato pokojne a vybral z vrecka dynamit.

„To si kde zobral?!“ vypúlila som oči.

„Veď on vkuse niečo necháva vybuchnúť,“ prevrátil očami Fran.

„Ale teraz by sme vybuchli akurát my a kone, takže to pekne odlož tam, odkiaľ si to zobral,“ povedal prísne, ale pokojne Mukuro.

„A čo chceš robiť?“ zakričal naňho Hayato.

„Nerozčuľuj sa. Počkáme, kým si niekto všimne, že chýbame na večeri,“ odpovedal mu Byakuran.

„Ty si nejako veríš,“ prehodil Fran.

„V čom ako?“ zamračil sa Byakuran.

„Že si všimnú tvoju neprítomnosť,“ objasnil mu Fran a Byakuran sa zatváril urazene.

Sedeli sme potichu na sene. Mukuro bol na druhom konci. Dúfala som, že som ho veľmi nezranila. Ani raz na mňa nepozrel. Naopak, Byakuran dával jasne najavo, že o mňa stojí. Sedel blízko pri mne a občas sa ma nenápadne dotkol. Mohla prejsť možno aj hodina, kým sme začuli štrngot kľúčov v zámke. Dnu nakukol ten hnedovlasý chalan, Tsuna.

„Ježiši, prepáčte, ja som vás tu zamkol.“ Fran a Bel sa začali smiať.

„Ja som vedel, že si to bol ty,“ usmial sa Byakuran, začo dostal po hlave od Hayata.

„Poďme sa najesť, už som hladná,“ kývla som hlavou k dverám a postavila som sa. Všetci ma nasledovali.

V jedálni nás čakal otec a niekoľko tanierov plných jedla. Otec ma objal a Tsunovi postrapatil vlasy. Chudák, ani ja to nemám rada. Potom otec odišiel a my sme potichu jedli. Byakuran si sadol ku mne a Mukuro čo najďalej od nás. Cítila som napätie, ktoré teraz medzi nami vládlo.  Nemohla som to vydržať, tak som rýchlo dojedla. Postavila som.

„Idem spať, som unavená. Dobrú noc,“ zaželala som im a odišla som do svojej izby.

V tú noc som nemohla zaspať. Mukuro očividne žiarlil na Byakurana, ale pritom na to nemal dôvod. Teda... Možno trochu. Ja som si svojimi pocitmi voči Byakuranovi ani voči Mukurovi vôbec nebola istá. Byakuran sa mi páčil, ale mala som pocit, že príliš nalieha. Nemala som rada ľudí, čo sa vnucovali. A Mukuro si tiež nedal na čas. Čo čakal?! Že mu poviem áno a večer sa s ním vyspím, alebo čo? Teraz sa môže tváriť urazene, koľko chce. Nemám náladu na chlapské vrtochy. Kašlem na nich, povedala som si a o chvíľu som zaspala.

Otec Rave (nie je až tak starý, či?)

Levi A Than

Mammon

Enma (má červené vlasy)

Chikusa

&

Ken

Hayato Gokudera

Skull

Tsuna

Chcela by som poďakovať mojej kamoške Iži za inšpiráciu (čo sa toho luku týka :D) a všetkým, čo sa dočítali až potiaľto. Zopár ďalších kapitol bude trochu depresívnejších, tak sa na to pripravte :P Ale naozaj iba zopár^^ (3-4, teraz si nie som istá).

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Bosska - 2. kapitola: