OurStories.cz ~ naše povídky » Ochranca srdca - Kapitola 15.



Ochranca srdca - Kapitola 15.Pokus o zbližovanie.

EDIT: Článek neprošel slovenskou koreturou.

Kapitola 15.

Elyon strnulo zodvihla hlavu, aby presvedčila svoje oči, či naozaj neblúzni. Nevnímala, čo sa deje okolo nej, hoci počula, ako Keith niečo hovorí. Teraz to nedokázala počúvať, aj keď pred okamihom bola samé ucho. Teraz mohla sledovať len tú kedysi známu tvár jediného človeka, ktorého milovala tak veľmi ako svojho otecka. Opäť si prezrela jej nízku postavu od piet až po posledný vlások farby slnka pretkaného šedivosťou vekov na hlave. Hnedé oči spletené nebeskou modrosťou boli presne také isté ako ich videla naposledy. S akousi iskierkou. Akoby skrývali niečo, čo nikto iný ani len netušil. Teta Cornelia. Žena, ktorá zapredala rodinu a zradila ju.

Prudko od nej na dva kroky odstúpila. Bolesť, ktorá sa mihla Cornelii v tvári, ju mohla sotva dojať. Bola síce rada, že je živá a teší sa dobrému zdraviu, ale tým to aj končilo. Bola pre ňu ničím. Staré putá pretrhol osud a ľudská krutosť. Aj jej krutosť.

Keď otvorila ústa, aby jej niečo povedala, Elyon odmietavo pokrútila hlavou a zamračila sa. Netúžila nič počuť. Žiadne klamstvá.

Zrazu napäté ticho prerušil sám veľkomožný zeman. „Elyon, iste si spomínaš na...“

Elyon ho prerušila zodvihnutím ruky. „Ja viem kto to je. Ja na svoju rodinu nezabúdam.“

Tichá, no napriek tomu ostrá, výčitka sa niesla náhle tichým davom. Elyon veľmi citlivo vnímala clivý výraz v očiach svojej tety, aj prekvapenie v tvári tety Kenny. K jej ušiam dokonca doliehal aj tichý šum rozhovorov alebo výčitiek smerovaných zo zhromaždených vítajúcich. Keď ju však Keith prudko a bez varovania schmatol za ruku, podskočila od ľaku.

„Mala by si sa ovládať a s rozvahou vypočuť svoju tetu.“ Slová vyslovené ako rada opäť zneli skôr ako príkaz. Asi bude musieť svojmu mužovi vysvetliť rozdiel.

Vytrhla sa mu. „Nehovor mi, čo mám robiť. Viem to veľmi dobre aj sama.“

„Si moja žena. Prestaň tu zo seba robiť decko,“ zasykol jej smerom.

Elyon sklonila hlavu, aby odolala túžbe niečo mu na to odseknúť. Nemala však až takú odvahu, aby to urobila medzi ľuďmi, ktorým sa nepozdávala. Neprechovávali k nej dôveru, veď ani nemohli, keď ju nepoznali, ale keby verejne zosmiešnila ich zemana, ani by sa jej to nikdy nezdarilo.

„Ty si si zobral moju neter za ženu?“ ozval sa hlas Cornelie spýtavo i potešene zároveň. Elyon netušila, čo Keith urobil, ale stačilo to na to, aby jej teta začala potichu tlieskať rukami.

„Och, teraz tu už so mnou ostaneš, dušička.“

Elyon prudko zodvihla hlavu a s vypleštenými očami pozerala na jej spokojnú tvár. Chcela uveriť jej nadšeniu. Túžila byť niekde naozaj vítaná. Ale vstúpiť do tej istej studenej vody dvakrát len preto, aby mala opäť zlomené srdce? To sa jej videlo ako priveľká obeť za jediná planú nádej zhasínajúcu vo vetre.

Stála uprostred masy ľudí, väčšej, než na aké bola navyknutá. Pripadala si tu ako cudzia. Len tak-tak ovládla nutkanie schúliť sa do seba a objať telo pažami. Už ani nevedela ako sa má cítiť. Keď si kedysi predstavovala toto stretnutie, chcela tete vykričať všetko, čo jej tá nespravodlivosť spôsobila. Miesto toho sa nechala zastrašiť neznámymi okolo seba i vlastným mužom. Stretla sa s jeho milenkou a namiesto krivdy pocítila len prázdnotu. Hlbokú a temnú ako ešte nikdy doteraz. Ako mohla byť taká pochabá a pomyslieť si čo i len na okamih, že by mohla byť šťastná? Veď si to ničím nezaslúžila. Osud nemá ani jedinú zámienku byť k nej milosrdný. Doteraz predsa taký nebol.

„Gail, odveď kone,“ budil ju z trpkého uvažovania hlas jej Škóta. Zodvihla hlavu presne v tú chvíľu, aby videla vetchého starca, ktorý sa niesol so silou a hrdosťou mladíka, ako odvádza preč ich koňov.

Zachmúrený pohľad stočil na ňu. „Prečo len musíš byť taká svojhlavá?“

Elyon vedela, že to nezamýšľať pokladať za otázku. No napriek tomu ticho odvetila: „Pretože si taký aj ty.“  

Cornelia sa potichu zachichotala. „Vidím, že moja neter veľmi skoro poznala, že si zobrala Škóta.“

Keith umlčal Elyon jediný pohľadom. Bol príliš znavený na to, aby ju nútil porozprávať sa s vlastnou rodinou. Veď Cornelia si už k nej nájde cestičku aj sama. Ak sa jednalo o otázky srdca, bola jedinou na svete. Preto ju miestni mali tak veľmi radi. Dúfal, že aj teraz dokáže urobiť zázrak. Boh mu je svedkom, že on so svojou ženou asi čoskoro stratí trpezlivosť. Očividne nechcela byť šťastná s ním, ani na tomto mieste. Niekedy sa v nej vôbec nevyznal a nerozumel jej.

„Zoberte moju ženu dovnútra, na poschodie, kde sú prázdne komnaty. Colin tam odnesie jej vak. Ja sa k vám pripojím neskôr.“ Chcel odísť, no zrak mu padol na Kennu, ktorá so záujmom pozerala na potýčku pred sebou. „A ešte jednu pre...“ Nedovolila mu však dokončiť.

„To nie je nutné. Colin ma zavedie k mojej sestre. S Božou pomocou nájde kúštik miesta aj pre mňa.“

Bez ďalších prieťahov sa každý pobral po svojom. Keith zamieril k Brodymu, svojmu pobočníkovi. Čas, ktorý strávil na anglickej pôde, musel urýchlene dohnať. Potreboval čímsi zabaviť myseľ, aby nemyslel na svoju ženu. Bez úspechu, ale aj snahu považoval za niečo viac ako tiché túženie.

Cornelia sa otočila smerom k vchodu tej obludnosti, ktorej Keith s hrdosťou hovoril domov. Elyon sa zdráhala nasledovať tetu. Bála sa, že by sa neovládala a povedala jej niečo nie práve pekné či príjemné. Našťastie však jej spoločníčka mlčala. Iba ju voviedla do prekvapivo útulného príbytku. Zvnútra vyzeral už viac ako domov obývanými živými bytosťami. Nestihla sa tomu však prizrieť, pretože ju teta schytila za ruku a potiahla k zle vyzerajúcim schodom. Boli strmé a vysoké a Elyon bolo hneď jasné, že keď si nechce zraziť väz, bude tade chodiť nie rýchlejšie ako solídnym ťahaním jednej nohy za druhou.

Na stenách neviseli žiadne obrazy, len jediná tapiséria. Keď sa lepšie pozrela, spoznala v nej výjav z biblie. Narodenie Spasiteľa. Usmiala sa tomu, aký bol ten kus tkaniny farebný a krásny.

Keď sa ocitli na vrchole, zjavilo sa pred nimi niekoľko dverí. Vošli však do prvých zľava. Za nimi sa zjavila veľká komnata, ktorá Elyon čímsi pripomínala jej niekdajšiu izbietku na hrade jej otca. Bola iná, ale to niečo... Akoby sa tam odniekiaľ zjavili duchovia minulosti, aby tomuto miestu dodali to, čo jej u strýka chýbalo. Nebolo tam nie viac ako truhlica s ozdobným kovaním, kozub, hŕba dreva a veľké lôžko. Na zemi ležala kožušina z akéhosi zvieraťa. Elyon sa nad tým ale nezamýšľala. Radšej. Od rána nič nevložila do úst a nechcela o to prísť len kvôli nechutnému výjavu lovu v lese.

„Je dosť veľká pre teba a Keitha. Kedysi som tu prebývala s mužom, ale keď sa odobral na večnosť, bola pre mňa až priveľká. Colin ti čo nevidieť donesie tvoj vak. Ja idem dolu a prikážem Keltie, aby ti ohriala vodu do kade. Iste sa chceš po dlhej ceste poriadne okúpať. O chvíľu to bude.“

V rozpore so svojimi slovami však ostala stáť na mieste a so záujmom pozerala na pokojný profil svojej netere. Často si v mysli maľovala tento okamih, ale nikdy by si nebola predstavila, že bude vyzerať takto zle. Žena, ktorá sa stala z jej maličkej netere, bola úplne iná než to malé dievčatko. Bola silná a krásna – rovnako ako kedysi jej matka. Úpenlivo sa modlila k Panenke Márii, aby jej dala silu vybojovať bitku o priazeň vlastnej rodiny. Vedela, že by sa mali porozprávať ako dve dospelé bytosti, ale nevedela ako začať. Obe ich očividne čosi kvárilo.

„Zmenila si sa, Elyon,“ prehovorila napokon, snažiac sa počať tú ťažkú rozpravu.

Elyon sa otočila späť na svoju tetu, hlavu naklonenú na stranu. „Snáď si si nenamýšľala, že až do konca života budem tým hlúpym dievčiskom.“

Cornelia si ťažko povzdychla. „Vieš... nechcela som, aby si odišla. Prosila som svojho muža, aby ťa tu nechal, ale bál sa, že ťa nebude vedieť ochrániť. Alebo že na nás zaútočia. Bol to dobrý človek, ale nie práve zdatný bojovník. Radšej všetko nechal svojmu osudu aj bez krviprelievania. Dúfala som, že jedného dňa pochopíš, aké pre mňa bolo ťažké poslať ťa späť do Anglicka.“

„Ťažké? Ťažké? Ty si myslíš, že to bolo ťažké pre teba? Vieš vôbec, aký život som tam mala? Nie, nevieš. Tak netvrď, že by som to mala pochopiť. Je to už veľa rokov, ale ani doteraz sa mi to nezdarilo.“

Natiahla sa za neterou, ale tá sa mykla skôr, ako sa o ňu mohla obtrieť čo i len palcom. „Tak prečo si nikdy neodpovedala na moje listy? Mohla si mi napísať a ja by som pre teba cválala dňom i nocou.“

Elyon prekvapením zalapala po dychu. „Aké listy? Veď ja som nikdy nedostala ani jediný. To ty si bola tá, čo nikdy nenapísala. A to som ti posielala prosby o pomoc... proste veľakrát.“

„Počkaj... chceš povedať, že...“ Nemohla však dokončiť. Zdola sa ozval buchot, akoby sa prihnali snáď všetci čerti z pekla. Jeden mohutný hlas prekrikoval druhý, až sa k nim konečne dostal jediný mocný hlas:

„Cornelia! Brody je zranený!“

Elyon pozrela na tetu, no tá už vybiehala von. So zlým tušením sa vybrala za ňou. Zamierila kamsi okolo schodiska doprava, až sa ocitla vo veľkej sieni, ktorá teraz vyzerala akási mala. Bodaj by aj nie, keď sa v nej tesnilo najmenej pätnásť, možno aj viac, vysokých mužov, všetko bojovníkov. Niektorých dnes zazrela, keď vítali svojho zemana. Teraz sa tvárili ustarane. Sotva o okamih neskôr, keď sa jej zdarilo predrať sa trochu do popredia, na zemi zbadala rozbité črepiny. Prestalo to pútať jej pozornosť v ten okamih, keď na stole zbadala veľké telo muža. Videla, ako od bolesti zatína zuby a priviera oči. Pohľad stočila trochu nižšie k jeho hrudi. To, aký zlý nápad to bol, jej prišlo na um až vtedy, keď uvidela hlbokú ranu, z ktorej stále vytekala krv.

S vytreštenými očami a mŕtvolne bledou tvárou urobila dva kroky vzad. Bola by sa potkla o vlastné nohy, keby ju niekto zozadu nezachytil a neodtiahol nabok. Vedela, že to bol Keith, jeho dotyk by poznala aj keby bola na smrteľnom lôžku. Srdce jej tak prudko udieralo o hruď, že ani nemohla prehovoriť. Bola schopná len upierať oči na tú ohavnú ranu a škvrny všade naokolo. Kedysi sa toho nedesila. Mala šesť rokov a odvahy na rozdávanie. Dokonca prehovorila tetu, aby ju zaučila do tajov liečenia. Pod opaterou strýka sa to zmenilo. Takýto pohľad v nej vyvolával spomienky na chvíle, keď sama ležala s roztvorenými ranami. Z krvi sa jej čoskoro začal dvíhať žalúdok. Možno aj preto, že vlastnú krv cítila vôkol seba tak často.

Keith položil Elyon ruku na plece. Viditeľne sa triasla. Nemal ani potuchy prečo, ale domnieval sa, že za to môže tá krv. Strácala rozvahu. Nevedel, ako jej pomôcť tak, aby si zachovala tvár. Jeho bojovníci k nej nemali zatiaľ veľkú úctu. Musí si ich získať, rovnako ako to pred rokmi urobila Cornelia. Lenže keď prepadne strachu, nepodarí sa jej to. Zdvihla sa v ňou veľká vlna hnevu. Cornelia mu často rozprávala, aká je jej neter odvážna. Vraj chcela byť liečiteľka. Lenže teraz sa krvi viditeľne desila. Hneď vedel, kto za to môže.

„Buď silná,“ pošepol jej do ucha. Ucítil, ako sa zachvela.

Práve v okamihu, keď sa rozhodol, že je správna chvíľa na to, aby ju odviedol hore, sa sieňou ozval Corneliin krik: „Elyon, poď mi pomôcť! Elyon!“

Ale jej neter nepočula nič a nikoho. Keith ňou mierne zalomcoval. „Elyon! Prekonaj strach a pomôž jej zachrániť Brodyho,“ zachrapčal jej do ucha. Ani nevedel, kde sa to v ňom bralo.

Elyon sa opäť otriasla. „Ne-nemôžem. Neznášam pohľad na krv.“ No aj napriek tomu ju pevne vyslovené slová jej muža upokojili.

Jej pokusu tváriť sa statočne sa takmer zasmial. „Tak sa na ňu nepozrej. Choď. Teta ťa potrebuje,“ zopakoval a skôr, ako sa stihla obzrieť, potlačil ju ku Cornelii, ktorá ju nedočkavo vyzerala.

„Tak tu si.“ Corneliina inokedy pokojná tvár teraz vyzerala nahnevane. „Podaj mi moju tašku a nájdi ovínadlo. Malo by byť pri fľaštičke so skorocelom. Ten biely prášok nasyp do tamtej misky. A rýchlo. Poďme, poďme.“

Keith už chcel Elyon opäť popohnať dopredu, keď sa s jeho ženou stalo čosi... podivné. Zaraz vystrela plecia a prekvapivo istým krokom sa vybrala k starej kapse, na ktorú nikto iný okrem Cornelie nesmel siahnuť. Očividne sa to na jej neter nevzťahovalo. Ruky sa jej rýchlo rozhýbali a o malý moment podávala Cornelii presne to, čo požadovala. Keith videl, že sa Elyon mierne chvejú prsty a pohľad svedomito odvracia od krvi. V duchu zložil hold jej odvahe. A snažil sa nemyslieť na to, ako rád by toho jej prekliateho samozvaného strýka najradšej roztrhol vo dva konce.

Uprene sledoval, ako sa pod šikovnými pármi rúk stráca krv. Košeľa padla na zem a za ňou použité pásy ovínadla. Cornelia čosi z rany vybrala, no stratilo sa to skôr, než si to stihol prezrieť. Keď k sebe zošívala dva rozstrapkané kusy kože, ani nežmurkla. A Elyon ich poctivo držala, hoci tvár mala odvrátenú až kdesi na opačnú stranu sveta. Oči upieral len na svoju ženu a ostatné ho nezaujímalo. Vedel, že Brody to prežije. Nielen preto, že si ho parády zobrala Cornelia. Keď ho našli, zúril a nadával ani sám nevedel na čo. Človek, čo takto šťavnato uráža niečiu mater, je od smrti veľmi ďaleko.

Cornelia skončila. Poznal to podľa toho, ako podala ihlu a zvyšnú niť Elyon, ktorá ju zapichla späť do klbka v košíku. Nakoniec na ranu začala patlať akúsi masť, no to už Elyon strnulým krokom mierila k nemu. Pohľad v jej očiach mu jasne napovedal o tom, čo všetko sa v nej odohráva a ako blízko je mdlobám. Prikročil k nej a napriek pohľadu všetkých bojovníkov zobral svoju ženu do náručia. Dlhým krokom mieril ku schodisku. Ešte ani neurobil krok a vedel, že Elyon sa poddala svojej slabosti. No aj napriek tomu na ňu bol pyšný. Čo sa už nedalo povedať o ňom. Mal neodbytné nutkanie sadnúť na koňa a urobiť si veľmi očistný výlet do nenávideného Anglicka. Lenže keď v jej tvári zbadal zraniteľnosť, vedel, že neodíde ani vtedy, keď ho od seba bude zaháňať. Ale svojej pomsty sa nevzdá. Nikdy.

Uložil ju na lôžko a pohladil po spletených vlasoch. Skôr, ako stihol urobiť niečo viac, zbehol dole. Skríkol na Keltie, aby ohriala vodu, no ona mu s úsmevom zvestovala, že to už urobila. Cornelia je stále rovnako rýchla. Radšej sa vrátil späť k Elyon. Tá ešte stále nehybne ležala na lôžku a slabo dýchala. Najradšej by ju nechal oddychovať, ale musela sa najskôr najesť a umyť po dlhej ceste.

Schytil ju za rameno a opatrne ním potriasol. Čosi zamumlala, no keď ňou opäť zalomcoval, pomaly otvorila oči. Vyzerala nesmierne unavene, no nehodlal ustúpiť. Musel krútiť hlavou nad svojim správaním. Táto ženská z neho ešte urobí citlivku!

„Dole máš pripravenú kaďu s vodou,“ odvetil jednoducho na jej spýtavý pohľad.

Kývla mu hlavou. „Vodu by som rada.“

S úsmevom si ju vydvihol do náručia a za jej hlasných protestov ju zniesol až za zástenu blízko kozuba v druhej sieni. Nikto tam nebol, ale ako očakával, našiel tam čistý tartan a mydlo. Keltie začul štebotať vo veľkej sieni s Corneliou. Tie dve sa tiež hľadali.

„O chvíľu sa vrátim. Zatiaľ sa zbav tých handier.“ A skôr, ako stihla žmurknúť, bol preč.

Elyon unavene pokývala hlavou. Ten muž ju nikdy neprestane udivovať. Ešte neprešli ani dve hodiny odvtedy, čo ho chcela uškrtiť alebo vyhnať niekam do pustiny, a teraz by ho najradšej mala celého len pre seba. Ak sa neprestane správať ako dve rôzne osoby, asi z neho zošalie.

S pokrútením hlavy sa počala zbavovať odevu. Hrubé pančuchy boli prvé na rade. Keď ale prišlo na šnurovačku šiat, nebolo pomoci. Ako mohla zabudnúť na to, že tieto mali šnúrku na chrbte? Nerozviaže ju ani keby naozaj veľmi chcela. Bude musieť počkať, kým sa nevráti Keith. Lenže chvíľka preňho môže byť aj hodina. Ešte však ani nedokončila myšlienku, keď za sebou začula prudké búchanie nôh o zem. Prečo jej muž musí občas chodiť ako keby mu patril celý svet?

Otočila sa. „Keith mohol by si mi...“ Slová jej zamreli na perách, keď zodvihla tvár a pozrela na prichádzajúceho. Nebol to jej Škót. Ani omylom.

Tento bol hádam ešte vyšší ako jej muž. Mal znepokojivé oči takmer čiernej farby a vlasy ešte o niečo temnejšie. Vyzeral ako človek, ktorému je všetko jedno. Taký, ktorému na ničom nezáleží. Vznášala sa okolo neho prazvláštna zloba a smútok. Hlboká jazva na líci z neho robila nebezpečnú bytosť, hoci predtým musel byť veľký fešák.

„Síce nie som Keith, ale pomôcť ti môžem, holubička.“ Jeho hlas znel rovnako nebezpečne ako sám vyzeral.

Elyon o krok ustúpila dozadu. „Kto-kto ste?“

Ešte skôr, ako stihol odpovedať, sa za ním zjavil Keith. Keď zazrel jeho postavu a pohliadol mu do tváre, zarazil sa uprostred kroku a vyzeral, že nemôže uveriť vlastným očiam. Elyon ničomu nerozumela, ale aspoň si mohla vydýchnuť.

„Čo práve ty robíš za zástenou s mojou ženou?“ spýtal sa pokojným hlasom, no hrozba v ňom bola očividná.

Neznámy muž uznanlivo zapískal. „Tak si do toho predsa nakoniec skočil po hlave, čo?“ Potichu sa uchechtol. „Asi márne dúfam, že budeš slušný a predstavíš ma?“

Keith sa pod náporom nevôle zamračil, ale napokon predsa len zo seba dostal: „Elyon, toto je môj nepodarený brat Vane.“

Kapitola 14. ¦¦ Kapitola 16.


Ale úprimne, koho som prekvapila? Ešte stále považujete Keitha za najväčšie zlo?

S pozdavom vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 15.:

5. jaja
04.05.2012 [22:38]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. semiska přispěvatel
04.05.2012 [22:19]

semiskaPro mě Keith nebyl největší zlo, ale tuším, že Vane nebude tak disciplinovaný jako Keith. Emoticon Jsem fakt zvědavá, co se bude dít dál. Pokaždé mě něčím překvapíš a to je jenom dobře. Hudba krásně ladí k textu. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. voldy
04.05.2012 [18:57]

ja so vedela ze to bude jeho brat ja som to vedela =D jaaaaaa si myslim ze vana budem mat nanajvys rada takze ryyychlo dalsiu... a poprosim bez krvy =D Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Hejly
04.05.2012 [14:47]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. blotik přispěvatel
02.05.2012 [23:53]

blotikJá ho za největší zlo nikdy nepovažovala, jen, že je občas strašně hnusný. A jsem ráda, že tam přišel, protože kdo ví, co by s ní udělal Vane.
Ale mám jednu připomínku. Jak jsi tam psala, že nenávidí pohled na krev kvůli tomu blbci, tak Keith si potom myslel něco v tom smyslu, že neví, proč to tak je... A po pár odstavcích zase, že toho blbce zabije za to, co jí udělal. Protože se dívala na krev. To trochu nesedělo.
Ale jinak písnička byla úžasná a já nemám slov. Ani výtek. Dalších.
Takže je to super a těším se na další kapču. Snad tam ti dva bratři nebudou, protože mám vždycky potom chuť je rozsápat. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!